Všetko, okrem Boha, má svoj začiatok, svoje počatie.
Vesmír i zem so všetkým, čo ich napĺňa.
A majú ho aj naše skutky.
Ich začiatkom sú podnety, pod vplyvom ktorých sa rozhodujeme vykonať to alebo ono.
Tieto sú rozličné a rozličné sú aj spôsoby, akými ich uskutočňujeme.
Panne Márii napríklad povedal anjel: Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni; a preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. (Lk 1, 35) Ona teda počala ten jedinečný plod svojho života, svoj najväčší “skutok” vplyvom Svätého Ducha.
Nepočala ho zo žiadosti tela, ani zo žiadosti muža, nie pod tlakom materského pudu, nie z hanby neplodnej, nie z túžby márnivej, ani z úzkosti osamotenej.
A to je pre nás príklad, výzva a usmernenie. Aj naše činy by mali mať takéto počiatky. Všetky... Aj tie každodenné, drobné, najdrobnejšie.
Ich začiatkom, ich pôvodcom by mal vždy byť On – Večná láska – Svätý Duch. Všetky by mali vychádzať z jeho popudov, z jeho vnuknutí. Nie z tela plného náruživostí, ani z duše plnej pýchy alebo malomyseľnosti, nie zo ziskuchtivosti alebo z nedomyslenej spoločenskej prispôsobivosti.
To, čo sa narodilo z tela, je len telo, ktoré skončí v prachu, popole alebo v hnilobe.
Len to, čo sa narodí z Ducha je duch. A len to je trvalé, večné, milé Bohu a záslužné.
Ako u Panny Márie i u nás by mal byť Svätý Duch počiatkom toho, čo ideme konať. Nemali by sme na to zabúdať, ak nám ide o spásu našu a iných, najmä keď nami zalomcuje hnev, chuť mať čosi navyše ako treba, chuť vyhovieť akýmkoľvek nárokom tela.
Modlime sa o silu, aby sme vládali včas skrotiť každú nebezpečnú vášeň a potom v tichej pokojnej uzobranosti čakať na pravého Ženícha našej duše, na nebeského Zúrodňovateľa našich skutkov.
Ak sme učiteľmi v Izraeli ako bol Nikodém, ak máme za kohosi zodpovednosť, mali by sme o tomto nielen vedieť ale aj poznať z vlastnej skúsenosti.