Po veľkej udalosti pri Jordáne zatúžil Ježiš po samote.
Len čo odznel nad ním Otcov hlas, ťahalo ho to do púšte, aby si tam v tichu uvedomil a premyslel svoje poslanie.
Bolo si treba predovšetkým pripamätať tie miesta zo Svätého písma, ktoré naznačovali jeho príchod i jeho úlohu, ktorú mal splniť svojou prácou i utrpením.
Bolo potrebné sústrediť sa na toto všetko a vnútorne sa uspôsobiť, veď bol a chcel, a to i v detailoch, zostať milovaným Synom, v ktorom má Otec svoje zaľúbenie.
Toto Pánovo počínanie je pre nás nielen posmelením, ale aj výzvou nebáť sa samoty.
Každý, kto prijal krst a z neho plynúce záväzky, mal by ho i v tomto nasledovať, mal by si preto z času na čas vyhľadať nejaké ústranie, v ktorom by si znova ozrejmoval svoje poslanie a znova sa rozhodol spĺňať ho. Len tak môže vzhľadom na našu zábudlivosť platiť aj o nás výrok svätého Cypriána, podľa ktorého kresťan, to je druhý Kristus.
Šťastný ten, kto si túto púšť, túto blaženú samotu, do ktorej neprenikajú hlasy sveta, našiel v daktorom kútiku svojho bývania, kde sa môže denne nerušene opýtať: Pane, čo chceš, aby som dnes robil, ak chcem zostať dieťaťom, v ktorom by nebeský Otec mal tiež svoje zaľúbenie?
No nemali by sme nikdy zabudnúť, že aj sem môže za nami vtiahnuť diabol presne tak ako za Pánom do púšte. Treba vždy počítať s návštevou tohto hrozného psychológa, ktorý vie, ako sa ku komu priblížiť, a ako koho obrať o potrebné sústredenie sa na cieľ, ktorý každému svojmu dieťaťu vyznačil Nebeský Otec.
Malo by nás zaujímať, ako je to s nami napríklad vo chvíľach ranného ústrania. Či my šťastne vyháňame diabla zo zaobstaranej púšte, alebo on vyháňa nás...
Ak sa nám to vždy nedarí, skúmajme, prečo je to tak.