Ján vedel, že má od Boha poslanie urobiť známym Ježiša Krista v izraelskom ľude a národe.
Problém bol v tom, že ho – ako sám hovorí – ešte ani on sám nepoznal.
A nikto predsa nedá, čo sám nemá.
Počujme, čo on sám hovorí: “Prišiel som, aby sa on stal známym Izraelu. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal... mi povedal, ako sa s ním zoznámim a ako ho aj iným ukážem.
Ak si pripomenieme, že sme krstom dostali to isté poslanie, totiž ohlasovať Ježiša Krista všetkým, s ktorými žijeme, či už v domácnosti, na pracovisku alebo na miestach oddychu, môže sa Jánov problém stať do určitej miery aj naším.
Máme ohlasovať Krista a nie sme na to dosť pripravení. Nepoznáme ho, ako by sme ho mali poznať. Ale ako bol riešiteľný Jánov problém, tak je aj tento náš.
Boh vo svojej všemohúcnosti a vo svojej nekonečnej dobrote nezostal dosiaľ nikomu nič dlžný. Keď niekomu dáva poslanie, dáva mu s ním aj poznanie tých prostriedkov a spôsobov, ktorými ho má splniť.
Ak je v prostrediach, najmä v rodinách, v ktorých žijeme, ešte tak málo známy, to môže byť len našou vinou. Možno si myslíme, že pri starosti o každodenný chlieb niet kedy zaujať sa jeho poznávaním a potom aj jeho ohlasovaním.
Takýto stav pokrsteného veriaceho nie je malá chyba a nie malá vina.
A riešenie?
To má Svätý Duch.
On dal Jánovi poznať Ježiša a On mu aj umožnil ohlasovať ho.
Naňho sa nám treba v takýchto prípadoch obracať.
Hovorí nám v Písmach, ktoré vnukol a hovorí aj v tých, ktorých v Cirkvi poveril vysvetľovať to, čo dal napísať.
Kto pozná Ježiša Krista, ten si ho zamiluje. A kto si ho zamiluje, nebude môcť o ňom mlčať. Veď z hojnosti srdca hovoria ústa.