Aj keď mala Palestína v čase vystúpenia Jána Krstiteľa toľkých politických správcov s mocným cisárom Tibériom na čele, predsa v nej nebol súlad a pokoj.
A hoci aj starozákonná cirkev mala vtedy dve hlavy, Annáša a jeho zaťa Kajfáša, nebola schopná ani udržať, nieto ešte rozhojniť vieru a mravnosť v Božom ľude.
Vtedajšia civilná spoločnosť pozostávajúca z hýriacich boháčov, obklopených platenými sluhami a kúpenými otrokmi, uctievala bohov, ktorých si sama vytvorila i prikrášlila, a potom oslavovala rozličnými nemravnosťami, podvodmi a násilnosťami, pričom palestínska cirkev, vyznávajúca jedného pravého Boha, bola rozdelená na veľa siekt, ktoré medzi sebou zápasili o dôveru ľudu a o priazeň rímskych i domácich mocipánov.
Antickí básnici na čele s Vergíliom vkladali do svojich hexametrov túžby po niekom veľkom, kto by priniesol poriadok a pokoj a ľud v Judei i v Galilei začínal horlivejšie recitovať výroky prorokov o Mesiášovi, ktorý by mal čoskoro prísť a všetko opraviť.
Bol to najvyšší čas, takzvaná plnosť časov.
Pečaťou na tieto nádeje, na toto túžobné očakávanie, bolo vystúpenie Zachariášovho syna Jána, ktorý na brehoch Jordána oznamoval blízky príchod Pomazaného Pánovho.
Niet divu, že sa ľud za ním hrnul.
A to tým viac, čím viac žiadal Ján od seba a od svojich poslucháčov pokánie ako prípravu na príchod predpovedaného Mesiáša.
Ak zisťujeme, že daktorá časť svetskej spoločnosti alebo aj daktorá časť Cirkvi, prípadne i naša rodina, či pokrvná alebo duchovná, potrebuje zmenu, a ak si už hľadáme aj spojencov kvôli tejto náprave, spomeňme si na Jána, ktorý si stúpencov svojho reformného hnutia získaval svojou osobnou zmenou.
Ako vždy bolo a vždy bude, len kajúci človek môže iných priviesť ku kajúcnosti. V našom prípade to znamená ku Kristovi, učiteľovi a usporiadateľovi všetkého, čo nie je v poriadku vo svete, v Cirkvi, doma v rodine i v nás samých.
Veľké reformy, či osobné alebo spoločné, sa vždy uskutočňujú len tak, ako nám to ukázal Zachariášov syn Ján. – cez vlastné pokánie.