Aby sme ľahšie pochopili evanjeliový úryvok, ktorý sme práve prečítali, potrebujeme si aspoň v krátkosti pripomenúť udalosť zo starozákonnej púšte, ktorej sa tu dotýka Ježiš Kristus.

Hoci Izraeliti dobre vedeli, prečo musia tak dlho žiť v drsnom nehostinnom prostredí, jednako si len ponechávali svoj hriech nedôvery voči Hospodinovi a voči jeho služobníkovi Mojžišovi.

Keď raz znovu reptali proti Pánovi pre monotónnosť dní, pre jednotvárnosť stravy, pre únavné putovanie po púšti a pre nedostatok vody, poslal Pán na nich jedovaté hady, ktorých uhryznutie pálilo ako oheň a mnohých z nich aj usmrtilo.

Mojžiš, ako obyčajne, orodoval u Hospodina, aby sa zľutoval nad svojím ľudom a odvrátil od neho toto nešťastie. Boh ho vyslyšal. Rozkázal mu, aby urobil medeného hada, prevesil ho na žrď a vystavil v tábore so slovami: Každý, kto sa naň pozrie, aj keby ho had pohrýzol, zostane nažive.

K tejto udalosti z púšte náš Pán Ježiš Kristus dodáva: “Ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto v neho uverí, dosiahol život večný.”

Tu má Ježiš Kristus nepochybne na mysli svoj kríž, ktorým uprosí nebeského Otca, aby nás netrestal večnou smrťou za naše hriešne vzbury, ktorých sa voči nemu dopúšťame počas nášho pozemského putovania.

Mnohí z nás si tieto jeho slová pripúšťajú k srdcu a po každom uhryznutí pekelným hadom zadívajú sa plní ľútosti hore na Golgotu, kde sa Kristus obetuje za nás Otcovi.

Ale preto, že náš hriech je veľmi častou epizódou v našom živote, musí byť aj tento ľútostivý, ale nádejeplný pohľad taký. A tu je dôvod, prečo si úprimne veriaci stavajú kríž pred oči na rázcestiach i na námestiach, na jasných vyvýšeninách i v tmavých údoliach, a prečo ho s nábožnou úctou uchovávajú vo svojich obydliach a pri žehnaní kladú na seba i na svojich drahých.

A čo povedať o tých, ktorí prechádzajú v súkromí i na verejných miestach popri tomto znaku našej spásy nevšímavo? Títo zaiste nestoja o to, aby po uhryznutí pekelným hadom ozdraveli a duchovne ďalej žili.