Kananejská žena s krikom prosila Ježiša, aby jej uzdravil chorú dcéru. No Ježiš jej neodpovedal.

Zvláštne!

Ale nie ojedinelé...

Mnoho takýchto dcér i synov je dnes vo svete... Jedni sú posadnutí vášňou nečistoty, druhí neposlušnosťou voči vrchnostiam, vzdorovitosťou a odporom voči rodičom, neznášanlivosťou voči súrodencom, a čo je najhoršie, neochotou namáhať sa o nejakú zmenu k lepšiemu.

Rodičia, ktorí cítia ešte v sebe kúsok zodpovednosti za tých, ktorých splodili, odskúšavajú doma rozličné výchovné metódy, a keď to k ničomu nevedie, idú za pedagógmi, psychológmi i za psychiatrami.

Chyby dieťaťa sa množia, k starým pribúdajú nové.

Veriaci rodičia majú ešte niečo v rezerve – pohľad hore, k Bohu, ktorý všetko môže...

Začínajú sa modliť.

Ale Boh mlčí a diabol ďalej vyčíňa.

Prečo asi?

Zaiste preto, že sa kričí na nášho jediného prostredníka Ježiša Krista z duchovnej diaľky.

Ak sme pohania svojím životom, vzdialení od neho zmýšľaním i skutkami, ak sme Kananejci, nereaguje, ani vtedy nie, keď za kričiacich orodujú tí jeho najbližší.

Treba sa mu priblížiť ako kananejská žena. Ale ako inak, ak nie vierou, ktorá začína vždy pokorou?

Tá je tu nutná.

A len tým, čo ju majú, dáva Boh svoju milosť...

A potom, Boh nie je náš sluha, aby hneď spĺňal hocijaké naše priania.

Ale vždy rád pomôže, ak sa z Kananejcov staneme veriaci a z pyšných pokorne prosiaci.

Inak by sme dlho kričali.

Dlho a márne.