Podľa prvého a najhlavnejšieho Božieho prikázania si máme ctiť a milovať Boha z celého srdca, z celej mysle a zo všetkej svojej sily a blížneho ako seba samého.

Boh je v tomto prikázaní na prvom, človek až na druhom mieste.

A je len prirodzené, že Bohu ponúkame svoje služby a dary ako prvému, pričom neraz úplne zabúdame na človeka, čo je pravdaže veľká chyba...

A tak nedáme nič ani Bohu, pretože vo svojej sebestačnosti a bohatosti nič nepotrebuje a blížnemu nedáme nič preto, že naňho zabudneme.

Človek si od nepamäti riešil tento problém tým, že daroval Bohu, čo mal rád, tým, že to spálil ako obetu alebo daroval na údržbu chrámu, ktorý bol vždy v priamom súvise s Bohom.

Z tejto horlivosti zachovať prvú časť hlavného Božieho príkazu vyvinula sa časom nedbalosť v zachovávaní jeho druhej časti, ktorá znie: A blížneho tak ako seba samého.
A z tejto nedbalosti sa potom vyvinulo aj rodinné chytráctvo, ktoré sa označovalo slovom Korban.

Korban bol dar, ktorý človek obetoval chrámu, aby si tým naklonil Boha, pričom zámerne obišiel aj toho svojho najbližšieho blížneho, akým bol dožívajúci otec alebo matka.
Starý Zákon pominul, ale človek zostal takýmto nábožným chytrákom kde-tu aj v novom. Preto nezabudnime na túto zvláštnu Božiu logiku: Nemôžeš dať Bohu ako Bohu nič, ak mu to nedáš cez človeka. Takýto je vnútorný súvis medzi prvou a druhou časťou jeho hlavného prikázania. Preto by sme nemali nikdy vynechávať zo svojej pozornosti, ktorá celá patrí jemu, tých, ktorých nám káže ctiť a obdarúvať darmi a službami.

Opačné počínanie pokladá náš Pán za chybné, ba trestuhodné, čo nám jeho apoštol Ján pripomína slovami: Ako môže niekto povedať, že miluje Boha, ktorého nevidí, ak nemiluje brata, ktorého má pred sebou?

A na záver malé poučenie.

Slávka sa pochválila babičke, že dostala od ocka dve koruny. Mal to byť milodar na výzdobu jasličiek.

To bolo cestou do kostola.

A cestou naspäť...?

Babička, ja som dala do jasličiek len jednu korunu.

A tú druhú?

Za tú ti kúpim chlieb. Veď si už ani včera nemala čo jesť...