Človek prirodzene túži po uznaní, chce vyznieť, chce obstáť v očiach ľudí; aspoň nechce v ich mienke zaostať za inými.

Preto rád napodobňuje a rád aj poslúcha tých, ktorých si mnohí vážia a dobre o nich rozprávajú.

Ak nájde vo svojom okolí viac takých, ktorí sa mu v tom podobajú, utvára akýsi klub “slušniakov”, ktorí sa navzájom predchádzajú zdvorilými úklonmi, milými osloveniami a príležitostnými darmi.

Ak takýto klub zabudne pre tieto vzájomné pozornosti na kultúru srdca, dostáva sa na duchovnú plytčinu a odtiaľ do bezduchého formalizmu.

Deje sa tak najmä v oblasti osobnej hygieny, v oblasti medziľudských vzťahov a potom aj v oblasti náboženských úkonov.

Umývame si napríklad ruky, aj keď ich máme čisté, len aby iní videli, že sme ako sa patrí.

Vchádzame v určitej pravidelnosti do verejných bazénov kvôli zdraviu, hoci práve odtiaľ si môžeme priniesť nákazu. Pri umývaní tela si neraz zašpiníme dušu. Ideme tam alebo onam - ako hovoria Taliani - per vedere et essere visti, vidieť a dať sa vidieť, lebo aj iní tam chodia, pretože dnes je to už tak a my nechceme za žiadnu cenu zaostávať. Na verejných kúpaliskách dávame najavo, že sa nebojíme vody a nebojíme sa ani mlynského kameňa, ktorý náš Pán radí uviazať každému pohoršujúcemu na krk a ponoriť ho do hlbín...

My nie sme ako niektorí: úzkostliví, rigorózni, ba až fanatickí.

My chceme byť ako iní... Veď čistým je všetko čisté...

Do cudzieho domu vchádzame podľa platných požiadaviek spoločenského správania s úctivými poklonami, s naštudovaným obdivom bytových zariadení, možno i so srdečnými objatiami, hoci máme v srdci niekedy plno povýšenectva a v hlave možno plno zlých zámerov. Veď čo by si o nás pomysleli domáci a čo by potom mohli rozprávať tým, na ktorých mienke nám tak veľmi záleží.

Pri určitých príležitostiach píšeme pozdravné listy s titulmi a osloveniami, hoci miestami v nich povolí zdvorilosť a v jej trhline sa kde-tu objaví jej pravý opak... Ale to sa tak patrí. Tak to musí byť...

A toto sa pravdaže prenáša potom aj do náboženskej oblasti. Ideme do zhromaždenia, kde sa modlíme i spievame... Veď sa tak patrí... A tak sa to aj robí. To je zvyk, tradícia, ba niekde aj predpis. Nebudeme predsa na hanbu stáť, keď si iní kľakajú, nebudeme mlčať, keď iní spievajú...

Nezabudnime, čo nám tu hovorí Boh cez svojho proroka: Tento ľud ma ctí iba ústami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa. No nezabudnime ani na výčitku, ktorú všetkým takýmto vonkajškovým ľuďom adresuje prorok všetkých prorokov, Boží Syn Ježiš Kristus: Božie prikázania opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov...