“Ako môžete uveriť vy, ktorí sa navzájom oslavujete a nehľadáte slávu, ktorú dáva len Boh?!”

Tak hovoril náš Pán svojim oponentom niekde v blízkosti jeruzalemského chrámu v druhom roku svojho verejného účinkovania...

Tieto jeho vážne výčitky by sme si mohli pre ľahšie pochopenie a pre svoj súčasný stav aj takto vyjadriť:

Vám nejde o to, čo myslí o vás Boh. Vám stačí k spokojnosti, ak vás pochvália ľudia.

Preto sa potešujete vzájomnými lichoteniami a uspokojujete sa slovami tých, čo vašu neposlušnosť, napríklad voči tým, ktorých vám Boh dal, aby vás viedli, nazvú odvahou alebo obranou ľudskej dôstojnosti, vaše úniky od pravdy v bežnom živote šikovnosťou, v oblasti Svätého písma exegetickou zdatnosťou a v oblasti správnosti a spravodlivosti právnickou zbehlosťou.

Vy si ctíte tých, ktorí vám schvaľujú rozvody v mene ľudskej slobody, smilstvá a nečistoty v mene osobnej a spoločenskej hygieny a ktorí hnusné eutanázie a ešte hnusnejšie aborcie zaraďujú do oblasti prevzácnych novodobých výdobytkov.

Ak si v tomto všetkom navzájom prikyvujete, navzájom sa oslavujete a navzájom si v tom pomáhate, akože potom môžete uveriť Bohu, ktorý dáva uznania, pochvaly a odmeny práve za opak toho, čo vy robíte alebo aspoň schvaľujete?

Aj keď inými slovami, ale približne toto hovoril Ježiš, náš Pán, zákonníkom a farizejom niekde v blízkosti jeruzalemského chrámu.

A čo by dnes povedal nám?

Ako by hodnotil naše kritériá, podľa ktorých si vyberáme priateľov a podľa ktorých si oni vyberajú nás?

Čo sme pocítili pri týchto Pánových slovách?

Výčitky alebo pokoj?

Ak sme cítili pokoj, môže to byť veľmi dobré.

V tom prípade by sme boli v poriadku...

Ale môže to byť aj veľmi zlé, napríklad preto, že sme tieto vážne Pánove slová počúvali veľmi roztržito.