Drahí bratia a sestry. Určite sa všetci tešíme, že je už vonku príjemné májové počasie. Všetko sa zazelenelo. A máme nádej, že s pribúdajúcim teplom odíde aj coronavírus. Všetci sa tešíme, že môžeme navštevovať Boží chrám, prichádzať na sv. omše a sv. spovede. Tento mesiac je výnimočný aj v tom, že deti z našich farských spoločenstiev prijmú prvý krát svätú Eucharistiu. Prečo píšem tak optimisticky? Pretože teraz, keď píšem toto zamyslenie je lockdown, zákaz vychádzania a nik z ľudí ani nemôže ísť na sv. omšu, keď by aj ako veľmi chcel. Vonku je nasnežené s celodenným mrazom. Autá na ulici sú zabalené ako salónky, do ľadovej škrupiny. Aj my sme akýsi zamrazení vonkajšími udalosťami z coronavírusu a obmedzení, ktoré na nás doliehajú.
Včera som bol zaopatriť na covid oddelení dvoch chorých v nemocnici a dnes ráno ma zobudil telefonát, že už je mŕtva, ostali samé iba dve dievčatká trinásť a jedenásť ročné. Takú dobu žijeme. Pre niektorých veľmi náročnú.
No zamrazená bola aj Cirkev v Jeruzaleme. A to hneď pár rokov po tých veľkých udalostiach zmŕtvychvstania, keď prenasledovali kresťanov. Ako sme počuli v prvom čítaní, keď Šavol prišiel do Jeruzalema, pokúšal sa spojiť s učeníkmi, ale všetci sa ho báli, lebo neverili, že je učeníkom. Nakoniec sa ho ujal Barnabáš a predstavil ho apoštolom. Nakoniec ho však poslali do Tarzu. Duch Svätý obdaril Pavla charizmou apoštola. Potom keď bol s Barnabášom v Antiochii, prvý krát ich nazvali kresťanmi a zažili tam veľké veci rastu Cirkvi.
Charizma je dar Svätého Ducha pre Cirkev. Pre cirkevné spoločenstvo. Pavol zakladal cirkevné spoločenstvá a cestou nazad ustanovoval v nej starších, aby ich viedli. Ďalej čítame: A Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii, upevňovala sa, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Ducha Svätého. Pokoj je teda ovocie Ducha Svätého. Bázeň pred Pánom zasa jeden zo siedmych darov Ducha Svätého. Hoci ak sa nemýlim aj toto je ovocie Ducha Svätého, ako to uvádzali niektoré preklady.
Ujo Janko mi povedal: „Vieš, kedy bude Boh s Tebou? Keď ty budeš s ním.“
Pavlovo hlásanie v Damasku a Jeruzaleme charakterizujú tie isté črty. Vždy ho sprevádza odmietnutie zo strany židov, vždy ho sprevádzajú snahy Pavla zabiť a vždy musí mesto opustiť. Verš, ktorý opisuje totiž, že Cirkev mala pokoj, tak v sebe skrýva dva paradoxné aspekty. Jeden je ten, že Pavol už nie je prenasledovateľom Cirkvi a vďaka tomu má Cirkev pokoj. Druhý ten, že sa Pavol musel stiahnuť do ústrania v Tarze a Cirkev žije v pokoji preto, lebo Pavol ešte nenastolil naliehavý problém záväznosti zákona. Hoci v skutkoch stoja udalosti v Damasku a v Jeruzaleme vedľa seba a vyvolávajú tak dojem chronologickej bezprostrednosti, Pavol medzitým strávil dlhší čas v púšti, ako o tom sám píše v liste Galaťanom. Od jeho obrátenia po prvú návštevu Jeruzalema ubehli približne tri roky. Cirkev je teda jediná kompetentná tlmočníčka Božej vôle. Kto neposlúcha Cirkev, nech sa má ako pohan a mýtnik. A nielen treba Cirkev počúvať ale aj konať, čo počujeme. Vynaložme preto všetko naše úsilie na to, aby sme boli živými ratolesťami na viniči, ako nám to hovorí dnešné evanjelium, boli naštepení na kmeň, ktorým je Ježiš a jeho Cirkev s charizmami a ovocím Ducha Svätého. Amen.