16. nedeľa v cezročnom období rok „B“

Cez prázdniny máme čas voľna, čo mnohí využívajú a cestujú za rekreáciou a návštevami na vidiek, do hôr či k moru. Keď sa tu v kostole rozhliadneme okolo seba, chýbajú nám viacerí drahí spoločníci, ktorí sú odcestovaní na dovolenkách; na druhej strane vidíme a zároveň vítame medzi nami tých, ktorí zavítali medzi nás.

K myšlienke odpočinku nás privádza i dnešné evanjelium: po tom ako Pán Ježiš učil a konal zázraky, i po návrate apoštolov z miest a dedín, kde splnili svoje poslanie, Pán sa rozhodol odísť na pusté miesto a trochu si oddýchnuť.

Pán Ježiš ako Dobrý pastier pozval učeníkov odpočívať; tento čas nepovažuje za stratený; i keď ohlasovanie a zjavovanie Božích skutkov je naliehavé, odpočinok je tiež potrebný. Okrem odpočinku, najmä spánku, je dôležité dopriať si aj tzv. aktívny oddych, čo má aj svoj duchovný rozmer. Apoštoli si obnovili sily, ale aj oblažili svoje duše. Tak aj Cirkev považuje odpočinok za posvätnú záležitosť, lebo pre človeka je dôležité vytrhnúť sa z vyčerpávajúceho kolobehu pozemských povinností a znovu si uvedomiť, že všetko je Božie dielo (por. JPII: Dies Domini).

Môžeme si všimnúť niekoľko detailov. Najprv Pán hovorí trochu si odpočinúť. Zem nie je nám určená na trvalý oddych, to bude až v nebi. Hedonisticky chcel odpočívať boháč z podobenstva evanjelia, ktorý si zhromaždené bohatstvo plánoval egoisticky užívať. Doslova si povedal, že jeho duša môže teraz odpočívať; avšak ten blázon zomrel ešte tej noci.

Potom je tu požiadavka oddelenia sa v pozvaní: Poďte vy sami. Viaceré náboženské osobnosti, a nielen kresťania, žili na púšti, aby našli pokoj. Z času na čas my všetci potrebujeme samotu, byť sami, oddychujúc od svojich bežných aktivít. V tom odlúčení je aj moment budovania dôverných vzťahov: je dôležité, aby si rodina, ktorej členovia sú pohltení tempom doby, nachádzala čas dosahovať dôvernú jednotu. Rodičia zažívajú chvíle, keď ich vyhľadajú deti, aby sa im zdôverili; niekedy si myslíte, že nie je na to čas, no toto sú to dôležité momenty v živote dieťaťa ale aj rodiča; príležitosťou pre takéto stretnutia môže byť práve čas oddychu.

Napokon apoštoli odišli spolu s Pánom na pusté miesto. Hoci ticho má samo o sebe očistný význam, predsa ako kresťania nehľadáme ticho pre ticho na spôsob hinduistických meditácií, v ktorých ide iba o vyprázdnenie; chceme v tichu nielen vyprázdniť svoju dušu, ale aj naplniť svojho ducha Božím Duchom. Potrebujeme premýšľať nad smerovaním svojho života a obnoviť základňu s Bohom. Boh s nami komunikuje rôznymi cestami, samota zahrnutá vo výzve Pána Ježiša môže byť príroda: stvorenie rozpráva o svojom Stvoriteľovi, ba kričí. Viditeľné prirodzene vzbudzujúce obdiv a úžas možno činnosťou ducha prekročiť a v knihe prírody čítať hlbšie duchovné posolstvá (sv. Augustín). Môžeme ho počúvať v Božom Slove a osobne stretnúť pri adorácii Eucharistie, predchuti neba (sv. Ján Vianney). Pozvanie adresované učeníkom môže byť výsostne chápané ako pozvanie na duchovné cvičenia, prežiť niekoľko dní intenzívne s Pánom. Takýto čas môžeme prirovnať k momentom ticha, ktoré potrebuje hudobník na to, aby zachytil čistý tón, ktorý potom nestratí ani v hudbe celého orchestra: z posvätných chvíľ ticha môžeme aj my čerpať v ruchu nášho života (sv. František Saleský).

Michael Faraday, britský fyzik z 19. storočia, ktorý objavil elektromagnetickú indukciu a vynašiel elektrický motor, raz prednášal zhromaždeným vedcom v Londýne. Hodinu držal publikum očarené svojou prednáškou, po ktorej dostal burácajúcu ováciu a zablahoželal mu budúci kráľ Eduard VII. Potom Faraday odišiel: bola to hodina bohoslužby v malom kostole, ktorého bol členom.

Moc Najvyššieho zatienila Pannu Máriu žijúcu v tichu nazaretského domčeka. Boh sa nás chce v tichu nežne a blahosklonne dotknúť, osobitne v nedeľu, deň oddychu týždňa. Preto hľadajme oddych nielen pod slnečníkom, ale zotrvávajme aj v Božej tôni!