Bratia a sestry, mnohí z nás ospravedlňujú svoje zlé skutky takto: „S mojím telom si môžem robiť, čo chcem.“ Pán Ježiš bol jediný, ktorý nebol poznačený dedičným hriechom. On mal svoje telo naozaj celé pod kontrolou, nie tak ako my. Napriek tomu sme počuli, že on si toto svoje telo neprivlastňuje a nevylučuje ho z Otcovej právomoci. Nie. On vie, že Boh-Otec má zvrchované právo nad celým človekom.
Náš život máme obyčajne podelený. Toto je chvíľa pri svätej omši, ktorá patrí Pánu Bohu. Tak to býva viac-menej i pri našich modlitbách. Trošku sme sa postarali o svoju dušu. A hovoríme si: teraz sa ideme starať o svoje telo. A zodierame sa deň čo deň, týždeň čo týždeň, rok čo rok. A výsledok? Výsledok vidíme na sebe, na tom našom chorom, starom, unavenom tele, a vidíme ho i na deťoch, v ktorých už dávno prestala tlieť Božia iskra.
Boh týmto sviatkom i nám hovorí o svojej zvrchovanosti nad celým človekom. Mária sa dala celá do Božej služby. Preto sa v nej mohol počať Boží Syn Ježiš Kristus. Takto celí sa máme dať aj my Bohu do služby. A nemôžme oddeľovať náš život. Teraz sa modlím a teraz robím. Všetko má byť modlitbou, aj práca. Keď plním Božiu vôľu, tak tým sa modlím, aj keď pri tom neodriekam žiadnu modlitbu. Je nám to však ťažké pochopiť. Boh obyčajne musí tvrdo zasiahnuť do života človeka, aby sme uznali jeho zvrchovanosť, jeho suverenitu.
Jeden mladý muž, otec piatich detí, veriaci človek, ktorý sa úprimne snažil žiť s Bohom, každý večer zaspával pri modlitbe. Bodaj by aj nie. Poriadne sa vyčerpal v práci a domov prišiel do druhej roboty. Obyčajne okrem rýchleho najedenia sa, nemal na nič čas. Býval na dedine, mal postavený veľký dom, mal veľkú záhradu, roboty bolo vždy veľa. Večer býval tak unavený, že sa ledva díval na svet. Teraz, no modli sa. Driemal každý večer. Žena vymýšľala, ako by ho prebrala, aby ich modlitba bola naozaj modlitbou. Nejde to. Kňaz, ku ktorému chodí na spoveď, ho napomína. To je ten Boží hlas. Hovorí mu: „Nie je všetko len robota. Ty musíš dať aj svojmu duchu to, čo mu patrí. Ty sa nemôžeš takto zničiť. A musíš veriť, že Pán Boh ti to vynahradí, že sa o teba postará, aj keď nebudeš robiť od svitu do mrku.“ Nepomáhalo. Až prehovoril Boh iným spôsobom. Dostal kožnú chorobu, len na rukách, ale takú zvláštnu, že mu zišla dolu koža a na rukách sa mu vytvorili veľké rany. A bolo po robote. Prestalo sa mu večer driemať pri modlitbe. A lekári mu nevedeli pomôcť. Má to jednu takú zvláštnu črtu. Keď nerobí, keď si dáva pozor, tak je to v poriadku, hojí sa to. Keď začne špekulovať, keď začne doma pracovať, tak sa mu ruky rozpadávajú. Keď ich drží spolu, tak sa mu uzdravujú. Ten kňaz mu hovorí: „Tak vidíš, nechcel si počuť láskavú Božiu reč, tak Boh prehovoril inak. A čo ti týmto hovorí? Že náš život nie je len robota. Keď držíš roky spolu, tak vidíš, je to dobré. Pán Boh ťa chce naučiť modliť sa.“
Bratia a sestry, myslím si, že to Boh chce naučiť aj nás. Aj my sme príliš zavalení, príliš zaťažení robotou. Aj by svet padol, keby sme neurobili to, čo si naplánujeme. A potom večer tak isto driememe. My si to možno ani za hriech nepokladáme, ale nie je to v poriadku. Čo tu robiť? Tomuto bratovi napriek tomu nič nechýba. Pán Boh sa aj tak vždy o neho postará. Dá sa žiť aj trošku inak. Dá sa žiť aj tak, že sa človek zastaví, nájde si čas aj pre Pána.
Ako je to s nami? Máme pre Pána čas, vieme sa zastaviť? Patríme mu celí? Nehovoríme si, že naše telo patrí nám a môžeme si s ním robiť, čo chceme? A nezodierame to naše telo inak, ako Pán Boh chce? Nie v Božej službe, ale zháňaním hlúpostí, bez ktorých môže byť náš život aj tak pekný?
Pane, Ty si prišiel plniť vôľu Otca. Telo, ktoré si dostal, dal celé Otcovi i nám, tak si sa obetoval. Takto to urobila aj Tvoja Matka, ktorá sa Ti dala celá k dispozícii. A takto to máme robiť aj my. Odpusť nám tie naše hlúpe reči. Nemám čas na modlitbu, nemáme čas na omšu. Daj nám, Pane, živú vieru, aby sme uverili, že nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst a pomôž nám patriť Ti naozaj celí, tak dušou ako i telom. Amen.