2. pôstna nedeľa rok „B“

Bratia a sestry, druhá pôstna nedeľa je spojená so známou udalosťou zo života Ježiša a troch najbližších apoštolov – príbeh Premenenia na vrchu Tábor. Vrch v Biblii predstavuje miesto blízkosti s Bohom a intímneho stretnutia s ním, miesto modlitby, kde človek stojí v Pánovej prítomnosti. Tam vysoko na hore sa Ježiš zjavuje trom učeníkom premenený, žiarivý, nádherný. Potom sa objavujú Mojžiš a Eliáš, ktorí sa s ním zhovárajú. Jeho tvár je taká žiarivá a jeho odev taký belostný, že Peter je tým natoľko ohromený, že by tam chcel zotrvať a tú chvíľu akoby zastaviť.

Keď príbeh Pánovho Premenenia na vrchu dôkladnejšie skúmame, zistíme, že je to príbeh nielen o tom, čo sa stalo s Ježišom, ale aj – a možno hlavne – o tom, čo sa stalo s apoštolmi, ktorí boli pri ňom prítomní. A pokračujúc ďalej zistíme, že tento príbeh sa opakuje a môže sa stať našim vlastným príbehom. Premenenie Pána nie je len o jedinom okamihu, ale je to cesta – výstup na vrch, stretnutie, zostup z vrchu a žitie v realite. Táto cesta je charakterizovaná troma prvkami, ktoré môžu mať súvis s naším životom.
Prvým prvkom, ktorý v tomto príbehu vidíme je samotné Ježišovo premenenie – náhle videnie čohosi krásneho, veľká sláva. Každý z nás má takéto momenty vo svojom živote. Maturitná skúška, vynikajúco urobené prijímacie skúšky na univerzitu, vysokoškolský diplom, svadobný deň, kňazská vysviacka, nový byt či dom, narodenie prvého dieťaťa. Všetky tieto veci sú silné, sú slávnostné, tešíme sa z nich, prenikajú nás – našu bytosť, radosťou. Skúsme si ich spätne predstaviť znova vo svojej mysli so všetkým tým, čo ich obklopovalo, ale hlavne citmi, ktoré nás pri nich prenikali. V týchto chvíľach niečo bolo premenené, náš život zakusoval svoje naplnenie, v istom zmysle prišla do neho sláva.
A práve v týchto momentoch prichádza druhý prvok z príbehu Premenenia, je to pokušenie zastaviť chvíľu a zostať v nej naveky. Presne to sa odohralo v prípade troch apoštolov. Keď uvideli pred sebou Ježiša, zahaleného do slávy a pri ňom Mojžiša a Eliáša, ako sa s nimi rozpráva, tí traja boli tak unesení, že jeden z nich, Peter, od vzrušenia zvolal: „Rabbi, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky...“ Inými slovami: „Je tu krásne. Zostaňme tu. Zastavme túto chvíľu a buďme v nej naveky.“

Prenesme sa do nášho života. Je to príbeh dneška. Je to vlastne to, čo sa stáva aj nám a to každý deň. Či už je to pod vplyvom médií alebo iných okolností, dosť často si myslíme, že krásne, silné a vzrušujúce situácie sú a musia byť trvalé. No pravda je opačná. Ony nemajú šance byť trvalé. No my si to myslíme a odmietame sa zmieriť s tým, že ony by z nášho života mohli odísť. Koľko krát sme podobne, ako Peter si želali, aby tie krásne chvíle neodchádzali, neprestávali.
No nech sme si toto želali akokoľvek silne a intenzívne, vždy do nášho života predsa nakoniec prišiel realizmus a s ním prebudenie a vytriezvenie. Aj ten najkrajší dom raz začne mať problémy so strechou, s omietkou, či špinou v odtokových rínach. Aj to najvrelšie podanie ruky musí skončiť, keď sa nám naše ruky začnú potiť. Aj po tom najdokonalejšom svadobnom dni jedného dňa príde ku konfliktu, pretože tí dvaja sú len ľudia, v mnohých ohľadoch dosť odlišní.

A nakoniec je tu posledný prvok. Mojžiš a Eliáš sa rozprávajú o Ježišovej budúcnosti – a to aj o utrpení, o bolesti o smrti. Nakoniec aj o zmŕtvychvstaní, ktorého predobrazom bolo toto premenenie, no najprv muselo prísť utrpenie a smrť.

Príbeh Premenenia predstavuje život človeka, podľa vzoru Ježiša, ako cestu. A tá duchovná cesta má niekoľko etáp. Prvou je sen. Blažený človek, ktorý má sen; nie každý má a chce mať sny. No sen prináša so sebou i pokušenie, a to pokušenie unikať realite. Ak sme však vo svojej duchovnej ceste poctiví, príde k zvratu. Uvedomíme si, že realita, v ktorej musíme žiť, je trocha iná, než je len sen. Niekedy nám k tomuto zvratu pomôže trauma, niekedy modlitba a reflexia, inokedy pozorovanie života a uvažovanie nad svojimi skúsenosťami, sklamaniami alebo zlyhaniami. Toto všetko nám pomôže k realizmu a často i k empatii s inými. A nakoniec sme pozvaní k prijatiu všetkých týchto vecí, ako súčasti nášho života. Aby nám bolo jasné, nejde tu o prijatie porážky. Ide o prijatie života so všetkým tým, čo k nemu patrí; a to v pravde, plnosti a láske. Je to vlastne schopnosť pozerať sa na ľudí a veci svojho života očami Kristovými.

Drahí bratia a sestry, prajeme si, aby pôstny čas nám pomáhal premieňať sa a dozrievať v Ježiša.