Niekedy lekári musia povedať príbuzným ťažkú správu o smrteľnej chorobe. Človek, ktorý si myslel, že má život pred sebou, sa dozvie, že má pred sebou už len niekoľko mesiacov či týždňov života. Fyzický život si strážime, staráme sa oň a dali by sme všetko za to, aby sme ho predĺžili.A je to dobre. Ale je naozaj náš telesný život to, čo by malo byť pre nás to najdôležitejšie?
Dnešné Ježišove slová a jeho konanie vo vzťahu k mŕtvemu dievčaťu nám to azda spochybnia.Tú, z ktorej unikol fyzický život, Jairovu dcéru, Ježiš nepovažoval za mŕtvu. Hovorí: Dievča neumrelo, ale spí... Akoby chcel povedať: Som tu ja, zdroj života. A preto smrť tu nemá vládu! A hovorí: Dievča, vstaň! A na jeho slovo dievča znova dostáva ducha, ducha života. Ježiš nám ukazuje, že s ním sa nemusíme obávať o fyzický život. "Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže dušu i telo zahubiť v pekle." Mt 10, 28
Skutočná smrť, tej, ktorej sa máme báť, je odlúčením sa od Boha, je dôsledkom nášho podriadenia sa diablovi, Božiemu protivníkovi. Boh všetko stvoril pre bytie, smrť prišla na svet zo závisti diabla. Mzdou za hriech je smrť, hovorí nám Božie slovo.
A tak je tu dôležitá otázka, ako je to so životom našej duše? Žijeme fyzicky, to je v tejto chvíli isté. Ale či žijeme aj duchovne? V akom stave je naša duša? Ako je to s nami vzhľadom na Boží život, ktorý sme dostali pri krste, ktorý sme povinní nie len chrániť, ale aj rozhojňovať? Boží život, je to milosť posväcujúca v nás, je to prítomnosť Božieho Ducha v nás, ktorý sme povolaní byť jeho chrámom. Ako často sme necitlivý na to, že tento život v nás vyhasne, keď Boha urazíme ťažkým hriechom, keď chodíme ako živé mŕtvoly. Miesto plaču a starostí nad naším slabým zdravím by sme mali viac plakať nad svojimi hriechmi a hneď, keď duchovne zomierame, volať na Ježiša, prísť k nemu, aby nás oživil, vzkriesil... Často využívať sviatosť zmierenia, ktorá je sviatosťou duchovne mŕtvych... V našej veľkonočnej piesni sa spieva: Život a smrť sa stretli, v čudnom súboji stretli, mŕtvy Pán života, vládne živý.
Príkladom takéhoto zrelého kresťanského postoja nám môže byť Svätá Rita z Cassie (kaše), žena zo 14. storočia. Nedávno, 8. mája bol konsekrovaný prvý kostol s jej patrocíniom na Slovensku, a to kostol v kláštore bratov Augustiniánov v Košiciach.
Narodila sa v Talianskej Umbrii. Rodičia jej dali dobrú výchovu, sami sa zasadzovali za uzmierenie v politických a rodových bojoch. V šestnástich rokoch sa vydala za Pavla di Ferdinando, mladíka dobre založeného ale hnevlivej povahy. Mali spolu dvoch synov. Jednoduchým životom, bohatým na modlitbu a na čnosti, naplno venovaným rodine, pomohla manželovi k jeho obráteniu a k čestnému životu. Život manželky a matky bol otrasený vraždou manžela, zabitého pre rodové spory. Rita sa dokázala zachovať odvážne, podľa evanjelia, a ako Ježiš úplne odpustila všetkým tým, čo jej spôsobili takú bolesť.
Synovia, naopak, ovplyvnení prostredím a rodinou, boli pohnutí k pomste. Matka, aby zabránila takej krutosti, žiadala od Pána radšej ich smrť, než aby sa poškvrnili krvou. Obaja zomreli pre chorobu v mladom veku.
Rita, vdova a osamelá, upokojovala duše a dokázala dosiahnuť uzmierenie pre obidve rodiny, v sile modlitby a lásky. (Viac o sv. Rite)
Bratia a sestry, to, od čoho máme najviac chrániť seba aj iných, je práve hriech. Dnešné Evanjelium nám prináša nádej, že Kristus prišiel premôcť smrť. On premáha aj hriech, v Ňom a jedine s Ježišom v srdci je náš život opravdivým a zmysluplným životom.