Neraz počuť hovoriť: Ja som nikomu neublížil, nikoho som nezabil, neokradol, nehreším, nenadávam, nemám obavu ohľadom svojej spásy. Takéto hodnotenia vyslovujú ľudia aj keď ide o ich blízkych: Bol to veľmi dobrý človek, nikomu neuškodil, určite ho Pán Boh zobral k sebe do neba. Pýtam sa: Možno súhlasiť s takýmto tvrdením?
Pán Ježiš nám dnešným podobenstvom o boháčovi a Lazárovi dáva jasné svetlo ohľadom nášho večného osudu. Podľa Božieho slova , boháč z dnešného podobenstva, tiež nič zlé nerobil a predsa sa ocitol v pekle. Prečo asi? Pozrime sa na neho trochu bližšie. – Oblieka sa do purpuru a hodvábu, každodenne skvostne hoduje. Pred bránou jeho domu leží žobrák, ktorý túži nasýtiť sa aspoň odrobinkami, ktoré padajú z boháčovho stola. Boháč si to však nevšímal. A v tomto spočívalo jeho nešťastie. Mal zatvorené srdce voči potrebám blížneho. Zanedbal konať dobro, čo sa mu stalo osudným. Smrťou nielenže stratil všetko svoje bohatstvo, ale začína ne-výslovne trpieť. V pozemskom živote nechcel vidieť Lazára a jeho biedu, nezaujímal sa o neho. Vo večnosti videl všetko jasne: Nič dobré neurobil pre blížneho a už je neskoro. Jeho osud je spečatený: navždy nešťastný. Vhodne sem zapadajú slová proroka Ámosa z dnešného prvého čítania, ktorý boháčom Judey a Samárie pripomína Boží trest, ktorý postihne každého, kto bude podobne konať.
Kde hľadať príčinu, koreň boháčovho strašného konca? Jednoznačne v nezáujem o to, čo je vôľa nebeského Otca. On mal v srdci na prvom mieste nie pravého Boha, ale príjemno, sebectvo, bohatstvo. Na tieto hodnoty mal upnuté svoje srdce a preto prestal vidieť potreby blížneho.
Opýtajme sa sami seba, ako my vnímame potreby blížnych a ako na ne reagujeme? Neraz s ľútosťou registrujeme výčitky svedomia: Mohol som pomôcť žene, manželovi, otcovi, bratovi, sestre, spolužiakovi, spolupracovníkovi, susedovi, bezdomovcovi... Bohu vďaka, keď sa dá ešte robiť náprava, keď máme možnosť robiť pokánie za hriech zanedbania dobrého. Ale niekedy už nemôžeme prejaviť lásku tomu, komu sme ublížili.
Jedna sestra spomínala, čo prežívala, keď jej otca vzali do nemocnice: Hovorí: „Vtedy, keď otca vložili do sanitky a mne vrátili jeho osobné veci, cítila som v srdci, že otec sa z nemocnice nevráti. A skutočne. Jeho zhoršujúci sa zdravotný stav naznačoval blízku smrť. A keď som posledný krát žehlila jeho prádlo, pri každom kúsku tohto prádla som poznávala jeho samého, ktorého som mala deň čo deň vedľa seba. A hoci som sa starala o všetko, čo potreboval, viem, že som mu mohla dať ešte viac. Otec sa so mnou tak rád rozprával a ja som mala pre neho tak málo času... Vždy som mala iné povinnosti, vždy som si našla iné hodnoty, len on nikdy nebol na poprednom mieste. A keď otec umrel, viem, že to už vrátiť nemôžem. Ale viem, že tých, ktorých mám ešte pri sebe, som povolaná obdariť väčšmi, venovať im viac času než doteraz. Viem, že som nič zlé neurobila svojmu otcovi, ale viem, že ma Boh bude súdiť aj za to, že som mohla urobiť viac dobra“.
Svätý Pavol nás vyzýva aby sme sa usilovali o spravodlivosť, nábožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, miernosť. Ak si nácvikom osvojíme tieto čnosti, staneme sa Božími ľuďmi. Tým si nahromadíme také bohatstvo, ktoré nám ani smrť nevezme.
Môžeme po tomto všetkom s istotou povedať, že nemáme hriech a že spásu máme istú? Keď sme úprimní, budeme ďakovať Pánovi, že nám dáva možnosť robiť nápravu za hriechy zo zanedbania dobrého a hneď začneme hľadať príležitosť ako prejaviť lásku svojim blížnym. Nebojme sa, každý deň máme na to veľmi veľa príležitostí – Kto ich hľadá, ten ich nájde.