28. nedeľa v cezročnom období rok „C“

V nedeľu sa zhromaždila rodina pri sviatočnom obede. Na záver sa podával puding s čokoládou. Najmladšia Betka mala puding veľmi rada. Ako prvá zjedla svoju misku. Otec chcel svoju dcérku naučiť slušnému správaniu a vďačnosti, preto jej hneď povedal: „A teraz ako povieš, Betka?“ Namiesto očakávaného „ďakujem“ povedala nahlas: „Mami, prosím si ešte jeden puding!“

Áno, takto to niekedy vyzerá u detí. Sú tak očarené sladkým pudingom, že zabúdajú na tú, ktorá všetko pripravila, a ktorá musela miešať, aby neprihorel. Nezamýšľajú sa príliš nad láskou, ktorá to pre nich namiešala.
Ale aj medzi väčšími a dospelými je to tak. Aj my niekedy príliš vidíme dary a tak sa z nich tešíme, že zabúdame na toho, kto nám ich dáva.

Evanjelium o desiatich malomocných hovorí o desiatich krajne nešťastných ľuďoch. Tam nešlo o puding ale o samu existenciu, o to, chytiť sa poslednej slamky. Veď malomocenstvo to nebol život, to bolo živorenie, hnitie za živa. Prečo nevyskúšať šťastie aj u tohto divotvorcu? Vyšlo to. Podarilo sa. Šťastie uzdravených si vieme predstaviť. Predstavte si otca, ktorý sa môže po dlhom čase vrátiť k svojej rodine, bez toho, aby sa ho deti báli. Predstavte si manžela, ktorý môže opäť objať svoju manželku; mladíka, ktorý si teraz môže založiť rodinu. Kto by sa tomu netešil?

V evanjeliu čítame, že po uzdravení sa jeden z nich vracia naspäť k Ježišovi. Ostatní idú ďalej. Niekedy sa evanjelium interpretuje ako príklad nevďačnosti. Vinou deviatich je, že neďakujú ani Bohu ani Ježišovi. To však evanjelium nehovorí. Kto by po takom uzdravení spontánne nevykríkol: „Bože, vďaka?“ Určite nijaký veriaci Žid nepochyboval, že to uzdravenie nie je od Boha. A isto sa aj modlil nejaký chválospev.

V evanjeliu čítame však to, že iba jeden z desiatich sa zamyslel nad tým, čo to znamená a spravil odvážny krok viery. Len jeden z nich si spojil veci dokopy – to, čo počul o Ježišovi, možno to, čo sa stihol dozvedieť od učeníkov, plus príbeh svojho uzdravenia a otvoril si srdce – spoznal v Ježišovi Boha a vzdal mu poklonu, ktorá patrila jedine Bohu. Iba jeden z nich sa neuspokojil len zo zdravím tela, ale prijal spásu, ktorú Ježiš ponúka. „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“ Ostatní v Ježišových očiach neboli ešte zdraví, aj keď ich malomocenstvo opustilo. Boli stále v zajatí hriechu a rôznych žiadostivostí.

A ako je to s nami? Aj my dostávame veľa dobrých vecí od Boha. Je veľmi správne, že máme z toho radosť. Že ďakujeme, to je fajn, tým sa otvárame pre ďalšie dary. Aj to by však bolo málo, keby sme sa nimi uspokojili a prestali túžiť po samotnom Bohu. Keby nám stačili dary a nie Darca. Keby sme prestali kráčať, hľadať a nachádzať jeho kráľovstvo. Jediná opravdivá vďaka je totiž tá, ktorá sa vyjadruje ochotou plniť jeho vôľu.

Každý z nás sa môže pýtať: Ako využívam dary, ktoré mi Pán Boh zveril? Dávam ich do služby druhým, alebo ich mám iba pre seba? Ak som mal nejaký zážitok s Pánom, rozmýšľal som, čo mi chcel tým povedať? Nezostávam iba pri pozemských daroch – pri zdraví, úspechu, ale túžim po duchovných daroch?

Ešte jeden paradox – jediný uzdravený bol Samaritán, teda človek Židmi odsudzovaný pre nečistotu viery. Deväť veriacich Židov sa ponáhľalo do chrámu za kňazmi, aby sa podľa Mojžišovho zákona ukázali kňazom, že sú očistení. Možno aj kvôli tomuto zákonu sa nevrátili. Samaritán však ako jediný postrehol, že tu je niekto väčší než chrám – Ježiš. Bol to teda „človek Nového zákona“, kým tí deviati boli stále „ľudia Starého zákona“.

Máme naše životné pravidlá, zákony a zásady. Mnohé nám pomáhajú. Boh však niekedy prekvapuje a vyrušuje nás... Niekedy žiada, aby sme niečo zmenili. Naruší naše plány, niekedy udalosťou, niekedy človekom. Zdravo veriace srdce je otvorené a je vždy ochotné sa meniť.

A tak drahí bratia a sestry, prosme dnes za dar pravej vďačnosti. Prosme o dar viery, ktorá netúži po inom, iba po Bohu a o otvorené srdce pre všetky zmeny, ktoré nás posúvajú ďalej. Amen.