Toto podobenstvo nás núti myslieť na dva typy kresťanov.
Najprv na tých, ktorí by si chceli získať Otcovu priazeň a odmenu krásnymi slovami, sladkým lichotením, ktorí sa však pritom veľmi nevyzvedajú, čo by si od nich prial. A ak sa to aj dozvedia, veľmi sa neponáhľajú vykonať, čo žiada. Lenže modlitba bez ochotnej snahy plniť Božiu vôľu je veľká nábožná lož, ktorou možno oklamať nanajvýš seba.
A sme nútení pri počúvaní tohto podobenstva myslieť aj na tých, ktorí neraz povedia ako ten prvý syn: Nechce sa mi... Nejdem.
Ale potom plní ľútosti, že ublížili Otcovi, usilovne naprávajú svoju chybu skutkami, ktoré si Otec prial.
Brat, sestra, je rozhodne ľahšie nábožným mňaukaním a zdvorilou poklonou v pravom uhle robiť sa pred Bohom dobrým, ako byť bez slova po celý deň zohnutý nad tvrdou hrudou Otcovej vinice. Ale skutočné kresťanstvo je len to druhé, ktoré sa vyjadruje zodpovednými skutkami.
Boh chce mať z nás spolupracovníkov, nie lichotníkov.
Počítajme preto s tým, že sa po každom našom milom a usmievavom: ‘Áno, prosím...!’ zájde pozrieť do vinice, čo sme urobili, koľko chýb sme vykorenili zo svojho vnútrajška i vonkajška, koľko čností nasadili do svojej rodiny pokrvnej alebo duchovnej výchovou a apoštolátom, koľko osohu sme priniesli svojou prácou pre celú spoločnosť.
Ak ešte stále zisťujeme rozdiel medzi tým, čo hovoríme Bohu modlitbou a tým, čo mu hovoríme skutkami, snažme sa ho čím prv vyrovnať podľa tejto osvedčenej zásady: Menej rečí a viac skutkov!