Keď Kristus vyhnal predavačov z chrámu a slávnostne vtiahol do mesta, veľkňazom a zákonníkom sa zdalo, že sa im pomiešal do remesla. Položili mu preto otázku: Kto ti dal poverenie, kto ti dovolil takto si počínať?
On využil túto príležitosť a upozornil ich, že by sa vôbec nemuseli pýtať, keby neboli zámerne zatvárali oči a uši a boli by si všímali všetko, čo sa dialo okolo neho na začiatku jeho verejného vystúpenia. Ján bol predsa Bohom poslaný prorok, a ak sa on cítil nehodným rozviazať mu remienok na obuvi a verejne pred zástupmi ukázal naňho slovami: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta...“, načo sa pýtajú...?
Brat, sestra, aj naša Cirkev dostáva občas takéto otázky:
Akým právom nám obmedzuješ osobnú slobodu? Kto ti dal právo miešať sa do našich rodinných a manželských vecí? Kto ťa poveril zasahovať do nášho spoločenského poriadku?.. Máš predsa kostol, faru a sakristiu...
Kto je jej členom, nikdy by sa nemal takto pýtať. Keby boli veľkňazi a starší z ľudu sledovali súvis medzi Jánom a Ježišom, boli by sa dozvedeli, že Ježiš je Boh a Ján pripravovateľ jeho ciest a ich otázka: „Akou mocou to robí?“, mohla vystať. A keby sme my sledovali súvis medzi Kristom a jeho Cirkvou, vedeli by sme, že toto spoločenstvo je on sám, a potom by sme sa vôbec nedivili, že si osobuje božské moci a práva hovoriť do každého nášho problému osobného, rodinného i spoločenského.
A ak sa nám niekedy zdá, že žiada od nás priveľa, spomeňme si, že to robí z poverenia, v mene Ježiša Krista, ktorý v nej žije a pôsobí a nijaká jej požiadavka sa nám nebude zdať nemiestna.