Saula a Dávida pomazal za kráľov prorok Samuel.
Šalamúna kňaz Sadok.
Ježiša pomazala žena z Betánie.
A ako u spomínaných kráľov, tak aj uňho nasledoval hneď po obradnom mazaní triumfálny sprievod. A preto, že už veľa rokov predtým písal prorok Zachariáš (9, 9), že kráľ (Pánov Pomazaný) príde ako ponížený na skromnom osliatku (a teda nie ako víťazný vodca na bojovom koni s korisťou a zajatcami), posiela Ježiš svojich učeníkov, aby mu ho priviedli.
A posiela ich ako niekto, kto vie o všetkých možnostiach a kto všetkým vládne. Hovorí im: „Povedzte: Pán ich potrebuje...“
Doterajší pokorný Syn človeka sa nazýva pánom.
A je už naozaj najvyšší čas...
Že je Mesiáš, Kráľ a Boží Syn, to sa dozvedel najprv Peter a Dvanásti. Teraz to týmto sprievodom zjavuje aj ľudu. A o pár dní sa takto predstaví aj najvyšším náboženským autoritám – veľkňazom a autorite politickej – Pilátovi.
A ľud ho naozaj takto aj chápe, veď v nadšení stelie pred neho rúcha a to sa podľa Druhej knihy kráľov (9, 13) robí len pri korunováciách.
A že mu nejde o hocakého kráľa, ale presne o toho tisícročiami čakaného, to dokazuje volaním: Hosanna, nech žije potomok Dávidov! Podľa proroctiev má prísť totiž z Dávidovho rodu čakaný Mesiáš. Nech je teda požehnaný, ktorý prichádza – nie v sile ramena a zbrane, ale v sile a moci Božej – v mene Pánovom.
A to jasavé: Sláva Bohu na výsostiach, ktoré ľud opakuje, splýva v tej chvíli s tým, ktoré znelo z úst anjelov, keď prichádzal na svet v polnočnom betlehemskom tichu.
Ježišov triumfálny príchod do svätého mesta pripadá práve na piaty deň pred Veľkou nocou, keď Židia ozdobujú a privádzajú do Jeruzalema baránkov, určených pre veľkonočné obete. Keď si Ježiš vyberá tento deň, chce aj tým poukázať ešte raz na skutočnosť, ktorú na začiatku jeho verejného vystúpenia vyslovil posledný prorok nad Jordánom, totiž, že je Boží Baránok.
A ešte si všimnime aj to, ako kontrastuje správanie sa obyvateľov mesta s nadšením pútnikov, ktorí tvoria od Betfage jeho sprievod.
Jeruzalem sa pýta: „Kto je to?“ Toľkokrát v ňom hovoril, toľko divov v ňom urobil a nepozná ho. Ježiš mu chce dať ešte posledný dôkaz o svojom božstve práve týmto príchodom, ktorý predpovedal pri svojej poslednej návšteve v chráme: „Už ma neuvidíte, kým nepríde čas, keď budete hovoriť: ‘Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.’“ (Lk 13, 35)
Je to teda pre mesto posledná možnosť pochopiť a prijať svojho Kráľa – Spasiteľa. Škoda, že je v tejto rozhodnej chvíli preň iba jedným z prorokov, ktorých Jeruzalem odjakživa kameňuje.
Ježiš dobre vie, ako sa to skončí. Sadá preto – hovorí Justín – na osliatko. Oslica mu znázorňuje v tomto prípade Židov, osliatko, na ktorom ešte nikto nesedel, pohanov. Nuž a on si po zamietnutí od Židov na tomto pripraví svoj triumf.
Brat, sestra, my sme to oslie mláďa, lebo sme z pohanov.
Ako sa pod ním správame? Nezhadzujeme ho? Trpezlivo, pokojne a pritom hrdo nesieme toto vzácne bremeno pri jeho slávnostnom pochode dejinami? Alebo mu občas spôsobujeme hanbu a posmech?
Buďme rozumní!
Usporiada ešte jeden triumfálny sprievod... Ten na konci.
Ale potom by bolo už neskoro naprávať svoje vzťahy k nemu.
Pochopme zavčasu úlohu, na ktorú si nás vybral.
Nuž, teda: Hosanna! Nech žije!