Máme tabletky od bolenia hlavy, čiernu kávu proti ospalosti a hudbu na zahnanie smútku... Všetko máme, a predsa nám chýba bezstarostný úsmev v tvári, radosť a svätá spokojnosť v duši.
To je trest zato, že sme nepočúvali Krista, keď nám prezrádzal tajomstvo spokojnosti.
Obrátiť sa a byť bez hriechu ako deti, to je jeho recept. To je pravá podmienka nášho šťastia.
Pokoj a hriech sa totiž neznesú. „Non est pax impiis...“ – Niet pokoja pre bezbožných... A kto by neveril Písmu, nech uverí svojmu vlastnému rozumu. Uvážme predsa, ako môže mať pokoj ten, čo udrel silnejšieho a každú chvíľu čaká odvetu?
A ako môže mať pokoj ten, čo urazil samého Boha?
Pokoj s Bohom je prvá podmienka nášho šťastia.
A druhá je pokoj s ľuďmi.
Všimnime si maličkých. Aj Kristus nás k tomu vyzýva.
Keď pôjdu zo školy, pohádajú sa, poškriepia i pobijú. Možno ich uvidíme váľať sa v pouličnom prachu alebo v snehu. Ale keď po chvíľke krik ustane a my sa obzrieme, zbadáme dvoch, ako sa priateľsky vedú za ruky.
Iní?
Predstavte si, tí istí...!
Také sú deti a takých chce mať Boh aj nás dospelých.
Ku všeličomu v živote dôjde. Zabolí nás to i ono; nahneváme sa i ublížime. Nezriedka aj tým najbližším...
Ale my máme vo svojom slovníku slovko „odpusť “ a máme ruku na podanie a tvár, ktorá vyjadrí i to, čo sa neodvážime povedať. Táto snaha likvidovať v sebe hnev prv než zapadne slnko, je druhá podobnosť s deťmi, prinášajúca pokoj a spokojnosť.
A ešte jednu veľkú vlastnosť majú maličkí.
Bezhraničnú dôveru voči tým, čo sa o nich starajú. Ak ju budú mať aj dospelé Božie deti, to bude koniec ich smútku, nudy a množiaceho sa nepokoja.
A Učiteľ najmä toto žiada, keď nám káže byť ako deti – aby sme neobmedzene dôverovali Otcovi, ktorý je na nebesiach.