Ježiš chodí so svojimi Dvanástimi pomedzi ľud a budí hrôzu i úžas tým, čo koná.
Mení vodu na víno, vyháňa diablov, zázračne nasycuje zástupy a pred očami učeníkov sa odieva nebeskou slávou...
Apoštoli rastú pri ňom hrdosťou a vôbec neľutujú, že nechali dom, otca, matku, manželku a deti.
Najmä vtedy nie, keď im sľubuje kráľovstvo, v ktorom budú mať predné miesta.
Do tejto ‘náladičky’, do tejto širokej blaženej perspektívy im však zaznie zrazu jeho zmrazujúca predpoveď: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho.“
Toto slovo znamená koniec ich krásnym snom.
„Lenže oni nechápali toto slovo...“ – píše evanjelista.
Nečudujme sa...
Človek veľmi často nechápe, čo nechce pochopiť. Nerozumeli, ako môže trpieť a byť nemohúci ten, ktorý je všemohúci...
Aby si neskazili nádej, radšej sa ho na to vôbec nepýtajú. Mlčia zo strachu, že by to mohla byť pravda.
On však vie byť aj nepríjemný.
Znova im to pripomenie s poznámkou, že ak bude trpieť on, neminie bolesť ani ich. Učeník predsa nie je nad majstra.
Brat, sestra, ak sa zaraďujeme medzi jeho stúpencov, počítajme s tým istým.
Vysvetlenie môže byť takéto: Božie kráľovstvo je preto Božím kráľovstvom, že kraľuje v ňom Boh.
Boh je podľa slov najmilšieho apoštola Láska.
Láska je však nemysliteľná bez obety. A obeta bez utrpenia.
Ak je Božie kráľovstvo kráľovstvom lásky, je aj kráľovstvom bolesti. Utrpenie je pri jeho budovaní a získavaní bezvýnimočným zákonom, ktorému sa musí podrobiť každý, kto chce doňho patriť v čase i vo večnosti.
O platnosti tohto zákona nás presviedča Pán nielen svojimi slovami, ale aj príkladom. Pretože miluje svet, dáva seba samého. A neušetrí od bolesti ani tých najbližších, ani svoju matku.
Nečakajme teda, že s nami urobí výnimku.
Každý, kto sa z lásky vydal nasledovať ho, bude mať až do konca bolesť za sprievodcu.
Nemožno sa jej vyhnúť.
Treba si na ňu jednoducho navyknúť.
No nebojme sa.
Tá láska, ktorá silného Boha urobila kvôli nám slabým, nemohúcim, urobí nás slabých kvôli nemu silnými a stane sa nám i neznesiteľné znesiteľným.