Niekedy robí Kristus zázraky bez vyzvania.
Vidí biedu, a to mu stačí. Rozmnoží chlieb v púšti, lebo mu je ľúto zástupu a vzkriesi mládenca, lebo mu je ľúto plačúcej matky...
Ale sú prípady, keď sa dá prosiť tak, ako ho prosila Sýrofeničanka, Jair alebo stotník z Kafarnauma.
Ale aj to sa stáva, že ho žiadajú o zázrak zbytočne. Čítali sme práve, že farizejom, ktorí chceli vidieť znamenie z neba, sa obrátil chrbtom.
Aby sme pochopili odlišnosť týchto jeho postojov, treba vedieť, že nám Kristus každým svojím počínaním mieni čosi povedať.
Zázrakmi zo súcitu nám ukazuje, že je skutočný človek, ktorý úprimne cíti s každou ľudskou biedou. Zázrakmi na požiadanie, pri ktorých chce vieru žiadateľov, nám dáva najavo, že je Boh.
A keď zázrak odmietne, chce farizejom vekov minulých i budúcich povedať, že ich nerobí tam, kde sú bez účinku, kde nevzbudia vieru v jeho božské poslanie. Neprišiel predsa, aby bolo vo svete o jednu senzáciu viac. A farizejom nevyhovie ani potom, keď ho budú pribitého na kríž pokúšať slovami: Zostúp z kríža, aby sme videli a uverili. Zostane na svojom mieste a tým im dá z milosti ešte jedno a posledné znamenie, ktoré by ich mohlo zachrániť – Jonášovo... znamenie proroka, ktorý bol Bohom poslaný kázať pokánie, dal sa na záchranu iných hodiť do mora a po troch dňoch v žalúdku veľryby živý zachránil Ninive.
Kristovo trojdňové pochovanie a vzkriesenie malo byť pre farizejov posledným znakom, že Kristus bol človek, pretože umrel, ale že bol aj Boh, pretože vstal. Toto im má stačiť ako dôvod k pokániu, ktoré prišiel žiadať od všetkých.
A čo neurobil náš Pán na svoju obranu, neurobí ani na našu. Darmo teda budeme žiadať zázračné blesky z neba na tých, čo ho v nás potupujú a prenasledujú.
A darmo budeme niekedy prosiť aj bleskové vybavenie iných našich prianí. Keby všetky naše žiadosti riešil kladne a bezodkladne, slúžili by sme mu zo strachu alebo pre zisk, ale nie z lásky...
A potom ktovie, či by tie senzačné zásahy proti nepriateľom mali na nich vôbec nejaký vplyv.
Zázrak síce aj im dokazuje, že ten, kto ho robí je Boh, ale kto takým ľuďom dokáže, že to, čo sa stalo, je zázrak?
Zázračné znamenie je skôr na podporu viery, ktorá tu už je, než na jej vyvolanie. Tisíce zázrakov nedá ani jednu istotu o Bohu tomu, kto mu tak odporuje ako farizeji. Je preto škoda zastavovať sa pri nich a ukazovať im svoju legitimáciu.
A ani kvôli nám ostatným nie je potrebné, aby sa neviditeľný Boh stále prezliekal do viditeľna, aby sa nám zjavoval.
Nám sa treba prestrojiť, obliecť si – podľa Pavlovej výzvy – pokáním nášho Pána Ježiša Krista.
Ale predsa, nemohol by na posilnenie našej viery urobiť aspoň niečo...?
Buďme spokojní... Z času na čas aj robí.
Ale väčšie zázraky, ako je vtelenie, jeho smrť a vzkriesenie, Eucharistia a Cirkev, už nečakajme. Ak tieto neposilňujú našu vieru, tak ju už nič neposilní.
My sme však takí. Páter Pio so svojimi stigmami nám je väčšou senzáciou než živý Kristus na našom oltári so svojimi pribitými končatinami a prerazeným bokom... A to pravdepodobne preto, že nás tá prvá senzácia nenúti natoľko k zmene života ako tá druhá. A zázraky – aj stigmy pátra Pia – sú predovšetkým nato, aby nás menili, vylepšovali, aby nás viedli k náprave.
Ale prečo sa ich zo začiatku dialo v Cirkvi omnoho viac?
Nevedno, ale zdá sa, že je v nej dnes nepomerne viac farizejov, a kvôli tým Kristus divy nerobí.
Niet v nás viery, a preto nie je pre nás senzáciou to, ako sa Boh denne o nás stará; ako rastie steblo trávy, ako mravec bežká a vták žije, hoci ani neseje ani nežne, ako ľalia prevyšuje nádherou Šalamúna, hoci nepradie a netká.
Nám by sa páčilo, keby mravec spieval, a ľalia hovorila ako zakliata princezná z detských rozprávok.
Brat, sestra, Ježiš Kristus nie je čarodej a jeho zjavenie sa nie je cirkus. On je Spasiteľ a všetko, čo nám zjavil – a je toho už dosť – nás má ponúkať k zmene života, k metanoi, a priviesť k poslednej a najväčšej premene, k zázraku nášho vzkriesenia.
Ak budeme o tento div úprimne prosiť, Kristus ho kvôli nám určite raz urobí.