Sme vo výhode.
Máme možnosť dotknúť sa vo svätom prijímaní nielen Kristových šiat, ale priamo jeho tela.
Prečo sú však tieto dotyky bez zázrakov?
Či už vari prišiel o svoju liečivú silu? Či ho o ňu obrali tí, čo sa k nemu tlačili kvôli uzdraveniu pred nami? Vyčerpali ho?
Alebo stratil svoju dobrotu? Má naozaj aj nás tak rád ako svojich súčasníkov a krajanov?
Brat, sestra, Kristus je ten istý včera, dnes, zajtra a naveky.
Rovnako silný, všemohúci a ku všetkým veľmi dobrý.
Chyba je v nás.
Nedôverujeme mu úplne.
A vyzerá to potom takto: Alebo sa ho vôbec nedotýkame, stojíme počas svätého prijímania na svojom mieste, z ktorého sa možno dívame na tých, ktorí pristupujú, ako na uprílišnených a bigotných. Alebo sa ho dotýkame bez viery, bez stopercentného presvedčenia, že je to on a že nás môže a chce uzdraviť.
Alebo sa ho dotýkame naraz dvojako: príjemne i nepríjemne... Pripomíname, že aj jediný hriech, aj jedno mravné mínus – ak použijeme reč matematikov – môže zrušiť všetky hodnoty v zátvorke, pred ktorou stojí.
My napríklad vieme, že okrem toho tela, ktoré prijímame vo Sviatosti, má ďalšie, to mystické, ktoré tvoríme spolu s bratmi.
Ak sa dotknem nepríjemne jeho Tajomného tela, ak niekomu ublížim zlým pohľadom, hnevlivým alebo ohováračným slovom a potom idem k svätému prijímaniu a tým istým jazykom, ktorý ešte neočistilo úprimné pokánie, sa ho chcem dotknúť príjemne, som pokrytec... A pokrytcov nemal Kristus nikdy rád.
Nuž a v takomto prípade zaiste nemožno od neho čakať milosť pomoci a uzdravenia a nemožno sa diviť, že sme i napriek častému opakovaniu týchto dotykov i naďalej chorí na tele i na duši.
Boha sa možno účinne dotknúť len vierou, ale len tou živou, ktorá sa vyjadruje skutkami lásky odpúšťajúcej a slúžiacej.
On len tých uzdraví, čo sa ho takto dotýkajú.
Ak sme to pochopili, už tým samým sme duchovne veľmi zbohatli.