Usilovne staviame a veľmi často navštevujeme rekreačné podniky, pretože sme nervózni a smutní, akí nikdy predtým ľudia nebývali.
Vysvetľujme si to ako chceme, ale príčina tohto všeobecného javu je len jedna: Nehľadáme Krista, Chlieb života, ktorý práve preto zostúpil z neba, aby živil a uzdravoval naše duše.
A ak ho hľadáme, ak prichádzame za ním k oltárom, tak obyčajne preto, aby sme tu žobrali zas len hmotný chlieb, zdravie, telesnú spokojnosť pre seba a svoje deti.
Ťažisko našich snáh zostáva teda v hmotnej oblasti. Pracujeme, lopotíme od rána do noci, aby sme čosi získali a mali.
Potom sa namáhame, aby sme to, čo už máme, uložili a poistili.
Potom si úzkostlivo dávame pozor na zdravie, aby sme to všetko mohli čím dlhšie mať a užívať. Súčasne si však uvedomujeme, že čo nadobúdame, každým dňom uniká, stráca sa, lebo sa každým dňom blížime k smrti. A tým v nás rastie ten nepokoj a smútok.
Aby žil človek spokojne, na to nestačí pokrm, šaty a pohodlné bývanie.
Človek je aj duša a tá má tiež svoj hlad a svoju nespokojnosť.
Nežijeme len chlebom, ale každým slovom, ktoré pochádza z Božích úst.
A preto, že dnes o tento druhý pokrm málo stojíme, množia sa medzi nami psychopati, depresívni a hysterici. Túto našu skutočnosť Nazim Hikmet zachytil obrazne vo svojej poviedke:
Sultán vraj prisľúbil veľkú odmenu tomu, kto privedie nebezpečného blázna, potulujúceho sa po krajine. Musel však o pár dní nariadenie odvolať, lebo sa mu pred palác hrnuli ľudia zo všetkých strán a každý mu viedol jedného nebezpečného blázna. Mal preto vážne obavy, že by sa mu tam zhromaždila celá krajina.
Áno, veľmi mnoho je nás načatých.
A pomoc? A liek?
Tertulián vzal kedysi kus papiera a napísal naň recept: „Solutio omnium problematum Christus.“ – Riešením všetkých problémov je Kristus.
Keby sme opravdivo dbali o svoje duše, prijali by sme s vierou tento Chlieb, ktorý práve preto zostupuje z neba, aby nás živil a upokojoval.
Keby sme verili Pánovmu slovu, vedeli by sme, že sú aj také hodnoty, ktoré sa smrťou nestrácajú. Naopak, prechádzajú ňou práve do nášho trvalého vlastníctva.
Keby sme toto verili, nestrašila by nás ani chudoba, ani choroba a najmenej smrť.
Opravdivo veriaci kresťan vie zo všetkého ťažiť radosť a pokoj.
Ak bude aj nám – ako Pavlovi – životom Kristus, smrť nám bude ziskom a v tom prípade nás nerozžiali nijaká strata.
Dobre si preto zapamätajme odporúčanie, ktoré sme počuli: „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka!“
Jeden z našich umelcov namaľoval na plátno tri postavy.
Prvé dve hľadia k zemi, akoby na nej hľadali svoje šťastie. Majú v tvári smutný fialový tieň, lebo toto dáva zem.
Tretia ide pozadu, díva sa hore a má v tvári jas.
Áno, svetlo opravdivej radosti prichádza vždy zhora.
Toto je umelecké vyjadrenie našej skutočnosti.
A keby všetky postavy tohto obrazu hľadeli hore a mali v tvári radosť, to by bolo zas vyjadrenie našej kresťanskej úlohy.
Ako túto úlohu splniť, ako vyvolať v ľuďoch chuť po chlebe, ktorým je Kristus a zachovať im zdravie a radosť?
Brat, sestra, tomuto Chlebu môžeme spraviť reklamu len svojím vlastným duchovným zdravím, svojou radosťou, vyrovnanosťou, optimizmom, veselosťou pochádzajúcimi z viery v Božie slovo, z presvedčenia, že ten, kto nezhreší, nemôže nič stratiť, že takému sa každá strata mení na trvalý zisk.