Vráťme sa touto úvahou ku slovám: „...lámal ich a dával svojim učeníkom, aby ich predkladali zástupu. I jedli a všetci sa nasýtili.“ (Mt 14, 19)
Táto veta vyjadruje poriadok, ktorý sa v Kristovom kráľovstve zachoval podnes.
Ježiš nám podáva chlieb svojho slova a chlieb svojho tela rukami biskupov a kňazov, ako vtedy rukami apoštolov.
Preto môže len ten hovoriť: ‘Nepotrebujem kostol, Cirkev, kňaza’, kto od Krista nič nechce.
Keď vychádzajú novosvätenci, čakajú ich pri dverách kolegovia a čakajú ich aj predstavení.
A je dojemné vidieť staručkého profesora, ako sa s úctou skláňa, aby pobozkal dlane svojho žiaka uspôsobené kňazskou vysviackou práve pred chvíľou na to, aby rozdeľovali ľudu Chlieb života.
A prvý pokrm, ktorý má kňaz rozdávať ľudu, je Kristovo slovo, evanjelium.
Vznešená, ale ťažká služba.
Veď ho musí dávať vždy celé, neokyptené, nezbavené ani toho, čo uši poslucháčov niekedy nerady prijímajú.
A podať ho musí nepozmenené. Nesmie doňho pridávať svoje príchute ani ho posýpať korením svojich osobných mienok. A predsa ho pritom predkladať v takej úprave, aby aj chutilo aj sýtilo, uspokojovalo aj osožilo.
Druhým pokrmom v jeho rukách je Eucharistia – Kristovo telo, na prijatie ktorého pripravuje duše sviatosťou omilostenia.
Ani táto jeho služba nie je ľahká.
Dobre to vytušila Don Boscova matka, keď mu po vysviacke povedala:
„Začať slúžiť svätú omšu znamená začať trpieť.“
A nasledujúca príhoda nech ešte raz podčiarkne potrebnosť kňazovej služby.
Obrancovia toledského Alcazáru natoľko pociťovali v tiesnivých revolučných okolnostiach neprítomnosť kňaza, že plukovník Moscardo, kedykoľvek prišiel nepriateľ navrhnúť nejakú výmenu osôb, mal len jednu žiadosť: Kňaza nám pošlite!
A keď ho konečne dostal, dal nastúpiť vojsko a prijal ho s najväčšími poctami.
Ak si dobre uvedomíme poriadok, ktorý zaviedol Kristus pri nasycovaní duší vo svojom kráľovstve, budeme zaiste vždy dosť úctiví k tým, ktorí ten poriadok predstavujú a udržujú.