Predstavme si ešte raz scénu, ktorú nám podalo Evanjelium:
Vŕšok nad jazerom, na ňom Kristus s apoštolmi, okolo počúvajúci zástup. A tam v diaľke neprehľadné množstvo iných pri svojich záujmoch, zábavách a starostiach.
Brat, sestra, my opakujeme túto scénu, kedykoľvek prichádzame do sviatočného zhromaždenia, kde je Kristus so svojím slovom, počúvajúci zástup a obďaleč tí, čo o Kristovi nevedia alebo oňho nestoja.
Aj dej si ešte raz pripomeňme.
Ľud, zaujatý Božím slovom, možno v niektorých prípadoch len ako senzáciou, zabúda na svoju únavu, na svoju vzdialenosť od domu i na svoj hlad.
Kristus však dobre eviduje jeho potrebu. Káže učeníkom postarať sa o chlieb a keď sú zoči-voči takému množstvu bezradní, rieši situáciu zázrakom. Zástup si ho chce zato zvoliť za kráľa, ale on ujde.
Tento jednoduchý dej nám veľmi mnoho hovorí.
Najprv, že Kristus má starosť nielen o náš duchovný pokrm, ale aj o naše žalúdky a že touto starosťou poveruje aj svojich apoštolov, svoju Cirkev.
Hovorí: „Vy im dajte jesť!“ (Mk)
A Cirkev, reprezentovaná v tejto scéne (Jn 6) Filipom a Šimonovým bratom Ondrejom, sa hneď zamieša medzi zástup, vyhľadá chlapca s piatimi chlebami a dvoma rybami, aby ich v duchu lásky podelila medzi všetkých.
Dnes sa mnoho hovorí a ešte viac píše o sociálnej otázke, o hlade, chorobách a nahote vo svete.
Tri miliardy sú nás(*) a dve z nich sú hladné.
Ak sa postavíme do radu, tak len každý tretí má čo jesť.
Dvaja sú hladní, niekedy takí hladní, že odpadávajú a umierajú.
Stane sa, že aj najedený umrie; a dosť často od prejedenia.
A to je tá nespravodlivosť, o ktorej by sa malo stále hovoriť a písať.
Zapamätajme si však, že hlad vo svete nie je sociálny problém.
To nie je vec spravodlivosti.
Kristus nám to dáva najavo tým, že sa uťahuje.
Nechce ho riešiť z pozície svetského kráľa, z pozície predstaviteľa a vysluhovateľa spravodlivosti. On chce – a až do konca vekov – zostať vo svojej Cirkvi predstaviteľom a vysluhovateľom lásky.
Ľúto mu je všetkých, čo trpia hlad, a chce im pomôcť zaujímavým a celkom novým spôsobom.
Učí ich modliť sa Otčenáš.
Kto sa pritom usmial, nech si vypočuje ešte toto:
Ak touto modlitbou oslovujeme spoločného Otca, ktorého máme na nebesiach, tak sme všetci bratia...
Ak sme bratia, budeme sa milovať...
Ak sa budeme milovať, nikdy nepripustíme, aby niekto umieral od hladu. Podelíme sa.
Budeme možno chudobnejší, ale ľudskejší, bratskejší a všetci spokojnejší.
Ak máme Otca, sme rodina, a preto nebudeme kovať meče, aby sme sa navzájom vraždili, ale pluhy, aby sme spoločne orali. Nebudeme vyhadzovať miliardy na zbrojenie, ale ich dáme tým, čo nemajú na chlieb.
A táto bratská láska medzi nami, to bude ten Kristov zázrak, to bude tá sila, ktorá bude rozmnožovať chleby a nasycovať hladné zástupy vo svete.
A tak naša Cirkev tým, že rozdáva prednostne pokrm duše, rieši súčasne i problém hladu. Montesquieu jej preto vo svojom diele L’esprit de loi (Duch zákona) priznáva, že hoci sa stará o duchovné dobro ľudí, veľmi podporuje aj časné.
Spravodlivosť bez lásky zostane vždy nespravodlivá. Nech sa preto už nikto nesmeje Cirkvi, keď ponúka na odstránenie hladu svoj Otčenáš.
Brat, sestra, Kristus to je Cirkev a Cirkev to sme my.
A preto, čo počúvame, je aj naša vec.
Osobná, najosobnejšia.
Žijeme v rodinách pokrvných alebo duchovných.
Vieme, že k chlebu sa vždy niečo dáva.
Ak dáme ľuďom k nemu lásku, podelia sa.
Ak im ju obetavou a trpezlivou výchovou nedáme, môžeme čakať, že sa aj chlebami pobijú, zničia ich a zasa budú hladní.
Učme ľudí svojou láskou milovať sa navzájom a rozmnoží sa chlieb tak, že aj odrobiniek ešte zostane...