Prečítaná stať by sa obsahovo dala vyjadriť touto skratkou: Práca, oddych a zas práca.
Ale ak si uvedomíme, že to bol oddych v samote s Ježišom, kde mu apoštoli hovorili o svojich úspechoch a prehrách a kde počúvali jeho usmernenia a povzbudenia – ak si uvedomíme, že to bol rozhovor s ním, tak si potom môžeme túto svoju skratku nahradiť novou, takouto: Práca, modlitba a zas práca!
Brat, sestra, tá samota s Ježišom, v ktorej si nám treba oddýchnuť po týždennej namáhavej práci a v ktorej máme nabrať síl do ďalšej, sa najkrajšie realizuje v nedeľnom zhromaždení okolo oltára.
Pri bohoslužbe sme naozaj odtrhnutí od všetkého a spojení jedine s ním.
V modlitbe hovoríme my jemu a v evanjeliu on nám, k čomu pridáva posilu z Eucharistie.
Naše sviatočné stretnutie je teda, aspoň by malo byť, skutočným odlúčením sa od všetkého kvôli dôvernému spojeniu s Kristom.
Kristus pozýva: „Poďte, vy sami do ústrania... a trochu si odpočiňte.“
Hovorí: trochu.
Akoby chcel povedať: Len toľko duchovného odpočinku, koľko nutne treba; práce však toľko, koľko sa len dá. Lebo naše bohoslužobné ústranie je len prostriedkom, aby sme nahradili opotrebovanú energiu a duchovne sa pripravili, prichystali na novú prácu, na nový týždeň.
Nežiada teda od nás dlhé modlitby.
Keď sme tu pozorne vypočuli jeho slovo a vo svätom prijímaní sa s ním dôverne spojili, posiela nás zas do našich rodín kázať slovom i príkladom, do spoločnosti brániť spravodlivosť a vysluhovať lásku, kde sa prihlásia o slovo duchovné alebo hmotné potreby blížnych.
A ak nám naozaj ide o nebo, musí nám podľa Kristovho slova z Matúšovej dvadsiatej piatej hlavy ísť stále o skutky dobročinnej lásky. Lenže ak ich chceme vyprodukovať viac, musíme ich načas odložiť, aby sme nabrali pre ich konanie potrebné sily v krátkom ústraní s Pánom.
Takto sa i tu menej stáva viac.
To nám chcel povedať Pán epizódkou, ktorú sme čítali.