Starosť o zdravie sme zverili lekárom, starosť o chlieb hospodárom a o bezpečnosť vlasti vojakom...
Na kňazov sme ponechali starosť o Božie kráľovstvo v nás a okolo nás – a tu sme urobili chybu. Tu sme sa pomýlili.
Lebo sme všetci povolaní šíriť ho a brániť tu na zemi, ak chceme raz patriť doňho v nebi.
V prečítanom úryvku je niekoľko vzácnych smerníc a poučení pre túto našu spoločnú úlohu.
Ak nám skutočne ide o to, aby sa plnila Božia vôľa na zemi a naša potom raz v nebi, tak nás tieto poučenia určite zaujmú, zapamätáme si ich a budeme sa nimi riadiť.
Keď apoštoli prvý raz skúsili starosť o Božiu nadvládu v človeku a vo svete, vrátili sa plní nadšenia, ale veľmi unavení.
Zástupy ľudu ich však pritom neprestávali obliehať, a to natoľko, že sa nemohli ani najesť.
Kristus, ktorý má vždy pochopenie pre celého človeka – pre jeho telo i dušu – zavolal ich na osamelé miesto oddýchnuť si trochu. Lenže záujem ľudu o pravdu a o pomoc ich aj tu vyhľadal.
Tým sa Učiteľ dostal do zložitej situácie.
Mal pred sebou svojich unavených apoštolov a po pravde lačný ľud.
A obidvoch mu bolo ľúto. Apoštolov preto, že boli ustatí a hladní; ľudí preto, že blúdili ako ovce bez pastiera (Mk 34).
Všimnime si – a o toto nám ide – ako riešil tento spor dvoch záujmov.
Obetoval záujem svojich učeníkov záujmu ľudu.
Dal prednosť duchovnej potrebe ľudí vzdialenejších pred telesnou potrebou bližších. A tým akoby nám chcel povedať, že duša je viac ako telo a to aj vtedy, keď je to duša susedova.
Porozumeli sme?
Bohu vďaka!