Máme dve fyziognómie, dve tváre.
Jednu si vidíme v zrkadle; druhá sa nám vykresľuje v každom našom skutku a slove.
Na prvú myslíme, keď hovoríme o niekom, že je pekný; na druhú, keď hovoríme, že je dobrý.
Aj Pán Ježiš mal dve podoby.
Telesnú zdedil po matke, z ktorej sa zázračne počal i zrodil.
Duchovnú mal po nebeskom Otcovi, ktorému bol tak podobný, že mohol povedať: „Filip, kto vidí mňa, vidí Otca.“
A to bol aj jeho zámer, aj jeho poslanie to bolo, predstaviť nám svojimi skutkami, slovami i postojmi toho, ktorý ho od večnosti splodil a v plnosti času poslal medzi nás.
My sme sa milosťou krstu stali Otcovými deťmi a Ježišovými bratmi. Mala by byť teda medzi nimi a nami – ako medzi duchovne príbuznými – vnútorná podobnosť, zhoda.
A toto dosiahnuť, to je zas naša úloha, naše poslanie... Stať sa podobnými Otcovi a Synovi, a tak ich zjaviť svetu.
Nutnosť tejto vnútornej príbuznosti vyjadruje aj naše meno ‘Christianus’ – Kresťan.
Je preto vždy veľmi čudné a zlé, ak sa kresťanmi len voláme, ale pritom v skutočnosti nimi nie sme.
A niet sa potom ani čo diviť, ak je okolo nás tak mnoho tých, čo Ježiša Krista ešte nepoznajú a ani sa oňho nezaujímajú.
Stredovek maľoval po kláštorných chodbách výjavy z Kristovho života, aby ho týmto spôsobom sprístupnil aj tým, čo nevedeli čítať. To bola takzvaná bibliotheca pauperum – knižnica chudobných.
Duchovne chudobný novovek, čo vie čítať, ale nechce čítať Evanjelium, sa len tak môže dozvedieť o Kristovi, ak bude vidieť jeho život v našom, počuť jeho slová v našich rečiach, cítiť v nás jeho myslenie a naším prostredníctvom zakusovať jeho odpúšťajúcu a slúžiacu lásku.
A ak sú vôkol nás aj aktívni ateisti, neobviňujme z nerozumnosti len ich. Možno sme nerozumnejší my.
Kardinál Suenens sa domnieva, že sme v nich nabudili odpor voči Kristovi my sami. Veľmi zle sme ho predstavili svetu svojím slovom a ešte horšie svojím životom. Miesto verného obrazu sme svetu podali jeho karikatúru – smiešnu, niekedy až odpornú.
Spytujme si teda svedomie:
On napríklad miloval všetkých – my máme radi len niektorých.
On odpúšťal – my sa urážame.
On slúžil – my sa dávame obsluhovať.
On chce milosrdenstvo – my ponúkame obetu.
On chváli Samaritána – my kňaza a levitu.
On vyzdvihuje pokorného mýtnika – my tlieskame chvastavému farizejovi...
Keď občas dostávame chuť sťažovať si na tých, čo Boha nepoznajú a oňho nestoja, alebo sa proti nemu aj búria, vtedy sa vždy zamyslime najprv nad sebou.
Keď povedal Ježiš Kristus Filipovi: „toľký čas som s vami a nepoznáš ma“, tu bol vinný Filip.
Ak sme my dlho s tými, ktorí ho ešte nepoznajú, tu môžeme byť vinní my.
A ak je to tak, Pane, prosíme ťa, odpusť nám!