I
Toto je už tretie dôležité napomenutie, ktoré dal Ježiš farizejom pri jednom a tom istom stolovaní.
Najprv uzdravil človeka, chorého na vodnatieľku, a tým ich upozornil, ako majú vo sviatočný deň svoju úctu k Bohu vyjadrovať aj starosťou o trpiacich.
Potom ich poučil, ako sa majú správať navzájom. Napríklad keď sú pozvaní na hostinu.
A konečne tomu, ktorý ho pozval k stolu, povedal, že ak chce mať na konci odmenu so spravodlivými, nech sa naučí dávať, nie iba požičiavať...
II
Keď dávaš – tak dávaj.
Lebo pri vzkriesení sa budú len dary odmieňať.
Pozvi chudobných, chromých, slepých. – Chudobných preto, že ti nemôžu vrátiť.
Chromých preto, že im so svojím darom budeš musieť dať aj seba, že ich budeš musieť aj obslúžiť...
A slepých preto, že budeš môcť vykonať svoje dobré skutky v skrytosti a nezmaríš si tak ľudskou chválou alebo vďakou večnú odmenu.
III
Každý deň je darom od Boha a každý sa má stať darom pre Boha. Má sa mu dať, má sa stať sviatkom, poznačeným bohoslužbou.
Bohoslužba však nie je mysliteľná bez obety a obeta nie je mysliteľná bez nezištného dávania.
A nezištné dávanie nie je mysliteľné bez vyhľadávania tých, ktorí nám naše dary buď nemôžu alebo nechcú vrátiť.
Toto Pánovo odporúčanie nás núti myslieť nielen na telesne, ale aj na duchovne chudobných, chromých a slepých. A v tomto druhom prípade naozaj netreba ďaleko chodiť. Duchovne biednych nájdeme kdekoľvek a ktorýkoľvek svoj deň môžeme urobiť sviatkom, poznačeným bohoslužbou milosrdenstva.
IV
Pane, ďakujeme ti za upozornenie, že aj milosrdenstvo patrí k bohoslužbe.
No vieme, že by sme sa naň nezmohli, keby sme sa neposilňovali tvojím slovom a eucharistickým chlebom. Pomôž nám čím prv pochopiť, že tvoje slovo, eucharistický chlieb a skutok milosrdenstva patria vždy spolu tam, kde sa chce všedný deň premeniť na dar pre teba, kde sa chce premeniť na sviatok. Amen.