I
Vtedy, keď Ježiš potieral slepému oči blatom zo slín a z cestného prachu, bol preňho iba lekárom – človekom, ktorý sa odhodlal pomôcť mu...
Po návrate od rybníka, keď sa žobrák ocitol medzi farizejmi ako úplne zdravý, myslel si o Ježišovi – a to aj nahlas –, že je od Boha, že je prorok...
A keď sa ho potom on sám opýtal, za koho ho pokladá, odpovedal mu zohnutými kolenami – ako sluha svojmu Pánovi. Ježiš sa teda pre slepého stával stále väčším svetlom, stále vzácnejšou hodnotou.
Rástol v jeho poznaní, v úcte, a samozrejme, i v láske. Dialo sa to, pravdaže, pod určitými podmienkami.
Prvou bola poslušnosť Ježišovmu slovu. Povedal mu:
„Choď, umy sa“ – a on neváhal, šiel...
Druhou podmienkou bolo uvažovanie nad skutočnosťou svojho uzdravenia a ochota niečo aj vytrpieť za presvedčenie, ktoré o Ježišovi už mal.
A treťou bola poklona na kolenách, sprevádzaná slovami:
„Verím, Pane...“
Celá táto príhoda nám v skratke hovorí asi toto: Prvé nadprirodzené svetlo, prvé poznanie o Ježišovi môžeme dostať aj bez vlastného pričinenia, ale to ďalšie, ktoré nás privedie do jeho spásonosnej blízkosti, môžeme získať len tak, ak sa oň aj sami namáhame.
II
Prišiel som na svet, aby tí, čo vidia, oslepli. – Ak sa nevyužíva schopnosť vidieť a chápať nadprirodzené skutočnosti, ktoré sme dostali ako dar, táto schopnosť sa stráca, zaniká a človek sa znovu dostáva do tmy, do duchovnej slepoty.
III
Stretáme Ježiša v jeho slove znova a znova. Stretáme ho, aby sme mali viac svetla...
On nás zakaždým oslovuje ako toho v chráme: Veríš v Syna človeka? Veríš v neho viac ako pri poslednom stretnutí? Keby sme chceli byť úprimní, ako by sme mu odpovedali na takúto otázku?
Mohli by sme mu prisvedčiť?
Povedať mu úprimne: „Áno“?
A teraz nehovoril s nami nadarmo?
IV
Pane, sme ti vďační za prvú milosť, ktorou si nám otvoril oči, a za všetky tie, ktorými nám ich stále otváraš, aby sme ťa poznávali ako Otcovho Syna a nášho Brata.
Daj, aby sme stále viac rástli v tomto poznaní, ktoré nás podľa tvojho zámeru má oblažovať po celú večnosť. Amen.