I
Tromi nasledujúcimi podobenstvami chcel Učiteľ z Nazareta farizejom a zákonníkom všetkých čias povedať, že nikto neprestáva byť predmetom jeho spásonosného záujmu.
Ani tí, čo násilne prepadávajú na cestách, ani mýtnici, ktorí to robia akoby úradne na colniciach, ba ani cudzoložnice a predajné ženy.
Pokáním sa každý ešte môže stať jeho priateľom a nasledovníkom.
Tieto podobenstvá treba brať ako celok a pri ich výklade dbať na ich vnútorný súvis, podľa ktorého je dobré dať na prvé miesto stratenú drachmu, ktorá je neživá, potom stratenú ovcu, ktorá je živá, ale nerozumná, a nakoniec strateného syna, ktorý je živý i rozumný...
Zdá sa, že týmito obrazmi chcel Ježiš pripomenúť tri príčiny duchovnej straty človeka a tri stupne povinnosti hľadať ho.
Peniaz, ako mŕtvy predmet, mohol sa zrejme stratiť len vinou toho, kto ho opatroval. Predstavuje preto človeka, ktorý poblúdil a stratil sa pre nezodpovednú výchovu, pre nedbalosť alebo pohoršlivé správanie tých, ktorí ho mali chrániť. A preto povinnosť hľadať, čo sa stratilo, doháňať, čo sa zanedbalo, je výlučne na týchto. Obrazne povedané, na týchto je, aby zažali sviecu, všetko vymietli a všetko dôkladne prekutali.
Ak snaha nájsť je najvýraznejšia v tomto podobenstve, nedivme sa...
V druhom prípade, v prípade stratenej ovce, sa vina delí medzi ovcu a medzi jej pastiera.
Ale potom aj povinnosť hľadania...
Ovca je vinná za to, že zaprela svoj inštinkt, svoju stádovitosť, že sa odtúlala, a pastier za to, že jej k tomu dopomohol svojou nedbanlivosťou.
Záujem o návrat má byť preto v tomto prípade obojstranný. Pastier má ísť hľadať a ovca sa má dať nájsť. Aspoň tým, že už neuteká alebo hlúpo nemlčí, keď začuje jeho zvolávajúci hlas.
Nikto si zaiste nepredstavuje milosrdenstvo tých, čo majú na starosti Božie stádo, tak, že by ako pastieri mali donekonečna utekať za utekajúcimi, a stále pritom opúšťať opustené alebo dokonca násilne donášať späť tie, čo poblúdili, medzi verné...
Strata syna, ktorý bol už dospelý a mal mať rozum, bola celkom iste len jeho vinou.
Ale potom aj zodpovednosť za návrat bola celá na ňom. Podobenstvo nám to aj naznačuje.
Napríklad tým, že ho otec síce túžobne čaká, ale ho nehľadá...
Ani svojich sluhov za ním neposiela.
Ani staršieho syna.
Celú zodpovednosť za návrat ponecháva na strateného. Ak sa vo všetkých troch prípadoch hovorí o veľkej, dalo by sa povedať búrlivej radosti, o takej, ktorá sa chce aj navonok prejaviť, sprostredkovať sa a rozšíriť, treba pripomenúť, že táto radosť sa vo všetkých troch prípadoch spomína v súvise s pokáním.
Toto je podmienka.
Veď Svätý Duch nám týmito podobenstvami určite nechcel zotrieť rozdiel medzi hriešnikom a spravodlivým, ani nám nimi nechcel povedať, že je lepšie zhrešiť a vrátiť sa, ako vytrvalo odporovať hriechu...
Vieme predsa, čím bol hriech v očiach Učiteľa, ktorý nám tieto podobenstvá povedal.
Aj to vieme, čo znamenalo v jeho slovníku pokánie. Rozumel ním snahu po takej radikálnej zmene, akú sa neodvážil požadovať od ľudských synov ani jeden z prorokov. Ak sa niekto začína tak kajať, ako si to on prial, to je potom naozaj prekvapenie, a to je naozaj dôvod na veľkú, až búrlivú radosť...
Na otázku, prečo tak málo prežívame túto radosť vo svojich duchovných spoločenstvách dnes, dalo by sa aj takto povedať: Nemáme ešte dostatočne vyjasnený pojem, nevieme ešte dosť dobre, čo je pokánie.
A príčiny?
Tých je viac.
Ale jednou z nich je celkom iste aj nesprávne vysvetľovanie týchto veľmi vzácnych Pánových podobenstiev.
II
Ak má niekto sto oviec – a jedna z nich sa mu stratí, nerieši túto stratu smútkom alebo nadávkami na tú, čo sa odtúlala, ani múdrymi poučeniami pre tie, čo zostali.
Vie, že tu treba urobiť čosi viac.
Ide ju hľadať. – K pokániu pastiera patrí utekať za utekajúcou a k pokániu ovce patrí hľadať hľadajúceho.
III
Týmto svojím slovom nás Pán všetkých súdi.
Pastierov i ovce.
Ukazuje nám, akí sme.
Ale našťastie aj povzbudzuje a radí, ako sa môžeme stať takými, akí máme byť.
Ak sme ho pochopili a pod vplyvom tohto jeho slova pocítili chuť po pokání, mali by sme sa mu za toto poučenie i povzbudenie, za toto slovo pastiera ovciam veľmi úprimne poďakovať...
IV
Pane, zodpovedáme za mnohých. Ale v prvom rade za seba.
A vieme, že každá strata, ktorú zapríčiňujeme alebo nenaprávame, sa nám pripočíta.
Daj nám, prosíme, chuť a schopnosť hľadať, čo sa stratilo
– môžeme to byť my sami alebo naši bratia –, aby v tvojom kráľovstve bola stále nejaká radosť. Nielen tá zo spravodlivých, ktorí nepotrebujú pokánie, ale radosť z hriešnikov, ktorí sa kajúco vracajú. Amen.