Ako vidno, Ježišovi učeníci sa už odkláňali od niektorých predpisov Starého Zákona. Zaiste preto, že už žili v Novom, ktorý im predstavoval ich Majster. Neumývali si napríklad obradne ruky pred jedlom, trhali klásky, keď šli poľom a boli hladní, hoci to bolo v sobotu Zákonom zakázané. Preto boli pre takéto a podobné veci pokladaní za málo nábožných, ba až pohoršujúcich. Najmä pre tradičné pôsty.
No Pán, ktorý nepokladal pôst iba za bezduchý predpis, ale za nápravu minulých chýb a za obranu proti vždy možným budúcim previneniam, sa svojich učeníkov zastal.
Tomu, čo na nich žaloval, odpovedal tak múdro a láskavo, ako to len on vedel.
Veď kým sú s ním, nepotrebujú pokánie, on ich chráni pred hriechom, a ak sa im predsa len niečo prihodí, to im povie i odpustí, pretože im je vždy ľúto, keď urobia niečo proti jeho prianiam.
No príde deň, keď stratia jeho prítomnosť, a potom budú robiť pokánie, to preventívne, ktorým sa človek vyhýba hriechu, i to, ktorým svoj hriech odčiňuje.
Keď pominie tento ich privilegovaný stav, keď zostanú bez milovaného Učiteľa ako svadobčania bez ženícha, potom ho v prípade hriechu budú hľadať pôstom pokánia ako všetci ostatní a pôstom sebazapierania dbať, aby ho znova nestratili.
A ako je to s nami?
Čo momentálne viac potrebujeme, aký pôst: ten preventívny alebo ten, ktorým sa napráva, čo sa našou vinou vo vzťahu k Bohu pokazilo?
Akokoľvek, ale bolo by v každom prípade dobre zamyslieť sa nad sebou.