Ján, ktorý pripravoval Pánovi cestu, končil svoju úlohu vo väzení.
A pre Pána to bol pokyn začať svoje vlastné poslanie.
Bolo sa však treba rozhodnúť, kde začať.
Takéto rozhodovania nebývajú, pravdaže, vždy príjemné. Pri každom z nich si treba niečo vybrať, ale niečoho sa aj vzdať, niečo opustiť.
A tu nám je Pán Ježiš príkladom.
Opúšťa Judsko so sľubným Jordánom i Jeruzalem s chrámom, kde sa schádzali tí, čo očakávali príchod Božieho kráľovstva, a odchádza do Galiley, ktorá bola podľa proroka Izaiáša krajinou pohanov, ležiacou v tme nepoznania pravého Boha. Ale práve táto krajina mala podľa toho istého proroka uzrieť veľké svetlo vychádzajúce z jeho náuky a z jeho zázrakov.
Vracal sa teda domov. A tu sa mu bolo treba znova rozhodovať: či zostať u najlepšej matky najlepšieho syna, doma v nazaretskom tichu, alebo odísť medzi cudzích. Božie kráľovstvo, ktoré sa malo rozšíriť až do končín zeme, ponúklo mu v tomto prípade Kafarnaum, rušnú križovatku ciest a obchodných záujmov.
Tu, na tento strategický bod, sa mal postaviť ako regulovčík, aby v spleti obchodných, politických a iných ciest ukázal ľuďom tú najdôležitejšiu ku spáse, do večného života, cestu k Otcovi.
Všetci istotne z vlastnej skúsenosti poznáme tie ťažké chvíle, v ktorých treba zanechať to, čo nás vábi a láka, čo je pre cit príjemné a pre rozum múdre a ísť za tým, čo je pod vplyvom viery dôležitejšie.
Ak sa budeme v takýchto chvíľach dívať na Pána a dávať podľa jeho príkladu prednosť tomu, čo je osožnejšie Božiemu kráľovstvu, nikdy sa nepomýlime.