Ak sa Ježiš, náš Pán, predstavil ľudu ako zázračný lekár, tak zaiste aj preto, aby upozornil ľud, že je Bohom poslaný prorok a učiteľ pravej cesty ku spáse. No neuspel všade. Mnohí ho síce vyhľadávali a chceli ho mať medzi sebou, pravdaže, len kvôli zdraviu tela.
Pre toto nepochopenie sa rád uťahoval po svojich senzačných akciách do samoty na rozhovor s Otcom a potom odchádzal do iného kraja za svojím pravým poslaním – liečiť nielen telá, ale aj duše.
A aký bol vtedy, keď prechádzal palestínske mestečká a dediny, taký je i dnes, keď prechádza dejinami, vo svojom Tajomnom tele, krajiny i kontinenty.
S tým istým poslaním a, žiaľbohu, často aj s takým istým nepochopením.
Pokiaľ stavia školy, nemocnice, sirotince, učí zriaďovať mestá a obrábať polia a zbavovať ľud barbarstva, hľadajú ho a zdržiavajú medzi sebou lichoteniami, sľubmi i darmi.
A on sa, ako tam na začiatku, dá zastaviť.
Kde ho však na základe jeho dobročinnosti nepochopia ako Učiteľa pravej cesty k Bohu, vychádza spomedzi uzdravených, vyškolených, sociálne zaopatrených na iné miesta upozorňovať, že duše, ktoré prišiel spasiť, sú nepomerne viac ako telá.
Pápež Pavol VI. takto hovorí o Cirkvi, v ktorej Kristus žije a pôsobí: Ditando evangelizat et evangelizando ditat. – Obohacovaním evanjelizuje a evanjelizovaním obohacuje.
Mystický Kristus je teda presne taký, ako bol ten historický. Má to isté poslanie a tie isté spôsoby pri jeho spĺňaní.
A ako hľadím ja a moja rodina na Ježiša Krista, ktorý žije a pôsobí v Cirkvi?
Čím je pre nás?
Lekárom, ktorý nás lieči z osamelosti, z výchovnej neistoty, z hmotnej nedostatočnosti? Alebo je naším Učiteľom a Vzorom pravej cesty k Bohu?
Nezdržiavame ho nejako na jeho ceste?
Ako mu pomáhame v jeho základnom poslaní liečiť a oživovať ľudské duše?