Evanjelista nás informuje, že Ježiš nešiel v tomto prípade do Samárie, ale iba cez Samáriu popri Jakubovej studni. Bol unavený a potreboval si odpočinúť. Ale Samaritánka, ktorá prišla k studni po vodu, bola mu príležitosťou, uprednostniť dobro jej duše pred dobrom svojho unaveného tela.
V krátkom dialógu jej naznačil, kde sa v živote odchýlila od správnosti v konaní a pomohol jej opraviť sa, a jej prostredníctvom potom aj mnohým iným v tom kraji.
Zároveň nám tu dal Pán príklad, ako máme s ľuďmi nadväzovať dialóg, aby sme spĺňali svoje prorocké poslanie a pomáhali tak aj iným k pravde a k správnemu konaniu.
Ak sme k svojmu vlastnému a rodovému menu pribrali ešte jedno – meno kresťan, dali sme tým najavo, že sa chceme stať podobnými Kristovi, že ho chceme nasledovať.
Možno, že o tom dosť často hovoria naše slová, ale či nám to potvrdzujú aj naše skutky...? Mali by sme ako náš Pán využiť každú príležitosť na ohlasovanie Božej pravdy.
Veď sa nám ich toľko ponúka každý deň; najmä tých, čo vyplývajú z nášho zaradenia. Všetci totiž žijeme v nejakom pokrvnom alebo duchovnom spoločenstve. Ale okrem týchto sú aj mimoriadne príležitosti, ako bola pre Pána táto pri Jakubovej studni.
Nemali by sme zabúdať, keď sa do takých príležitostí dostaneme, že by to nemali byť len učené reči.
Príklad nášho Pána nás povzbudzuje obetovať v podobných prípadoch svoje osobné záujmy i svoje únavy, svoj smäd i hlad.
Takýto je odkaz unaveného Pána od Jakubovej studne.
Ten istý, ktorý nám dal náš nebeský Otec v knihe Deuteronómium, kde čítame: Milovať budeš Boha, svojho Pána, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou... A blížneho ako seba samého.