Žalúdok sa napĺňa chlebom, duša svojimi uskutočnenými túžbami.
Nasýtenie vyvoláva v nás v obidvoch prípadoch spokojnosť i radosť.
Nakoľko však duša prevyšuje telo, natoľko hodnotnejšiu radosť vyvoláva v nás jej nasýtenie.
Hovorí sa, že človek je taký veľký, ako jeho túžby. A veriaci by celkom iste nemal túžiť po ničom tak, ako po spĺňaní Božích prianí, z ktorých na prvé miesto patrí túžba po vlastnej spáse i po spáse tých, ktorých má rád.
“Učiteľ, jedz!” – vyzývajú hladní učeníci Pána.
“Pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu”, znela odpoveď.
Tu v Samárii už dozrieva, čo do nej zasial Mojžiš a Proroci... Ja som vás poslal žať to, na čom ste nepracovali... Táto radosť z blížiacej sa žatvy je mojím pokrmom, ktorý vy ešte nepoznáte. Ale raz ma v tomto aj vy pochopíte.
No potešte sa. Ja som tu, aby sa spoločne tešili rozsievač i žnec. Iní pracovali v Samárii, a vy ste vstúpili do ich práce, aby ste plnili najväčšie Božie prianie, smerujúce k spáse človeka, aby ste žali po tých, čo siali, a siali pre tých, čo prídu po vás žať.
Všetci nežnú to, čo zasiali.
Ale Pán tu nepriamo dáva svojim učeníkom ešte aj ďalšiu podmienku radosti z ich vlastnej spásy a zo spásy tých, pre ktorých budú pracovať, keď hovorí: “Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal...” Teda mať nielen snahu, ale mať aj nejaké jej výsledky. Nebeský hospodár neodmieňa tých, ktorí iba chceli siať alebo žať. Len tých odmieňa, ktorí na Božom poli pre spásu človeka niečo skutočne aj podnikli.