Drahí bratia a sestry, slávnosť Zvestovania Pána nám pripomína veľkú udalosť, ktorou sa začala nová éra v dejinách ľudstva. Archanjel Gabriel prišiel k Márii, dievčaťu z Nazareta, aby zvestoval, že sa to práve na nej splnia všetky prisľúbenia dané prorokom. A teda aj to, ktoré sme dnes počuli v prvom čítaní z úst proroka Izaiáša. Jej Syn, ktorého počne a porodí mocou Ducha Svätého, bude Synom Najvyššieho. Samotný fakt, že tento sviatok je väčšinou slávený v pôstnom období nám pripomína, že tajomstvo vtelenia je nerozlučiteľne spojené s tajomstvom smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista.
Neexistuje formálny cirkevný dekrét ustanovujúci sviatok Zvestovania Pána. Pravdepodobne vznikol na základe uvažovania nad udalosťami, o ktorých hovorí dnešné evanjelium. Najstarším svedectvom slávenia tohto sviatku je homília Abraháma z Efezu, ktorá bola prednesená v Carihrade v období rokov 530 až 550. Na začiatku bol tento sviatok pokladaný za sviatok Pána. Viac ako udalosť zvestovania bol zdôrazňovaný fakt vtelenia Ježiša Krista, to znamená jeho skutočný príchod na zem a začiatok našej spásy. Po liturgickej obnove je tento charakter zdôrazňovaný aj dnes. V priebehu stáročí dal veriaci ľud tomuto sviatku mariánsky charakter. Poukazovalo sa na Máriu ako na „požehnanú medzi ženami“ a predurčenú Bohom na Matku Spasiteľa a celého ľudského pokolenia.
Vo štvrtom storočí bola v Nazarete postavená bazilika zvestovania. Dal ju postaviť bohatý Žid Jozef z Tiberiady po svojom obrátení na kresťanstvo. Vybudoval kostol na mieste, kde mal podľa tradície stáť dom svätej rodiny. Tento kostol stál do jedenásteho storočia. Križiaci na jeho mieste postavili oveľa väčší a okázalejší chrám, ktorý trval do roku 1955, keď františkáni na jeho mieste postavili nový, do dnes trvajúci, chrám.
Keď dnes pozeráme na Máriu, ktorá hovorí Bohu "áno", nemôžeme obísť mnohé osobnosti z dejín Izraela, ktoré povedali Bohu "áno".
Prvým z nich bol Abrahám, ktorý poslúchol Pána a opustil svoju krajinu bez toho, aby vedel kam ho Boh vedie. Potom to boli mnohí ďalší, ktorí svojím "áno" Bohu, nakoniec prispeli k obnove celého Izraelského národa. No nezabúdajme, že mnohé tieto "áno" boli vybojované. Krehkosť a ľudskosť človeka poznačili tento duchovný boj, ale nakoniec slobodne vyslovené "áno" Bohu, týchto ľudí pozdvihlo. Autor prvého čítania, prorok Izaiáš, keď si spomína na svoje povolanie, hovorí o Pánovi, ktorý mu káže, aby išiel prehovoriť k ľudu. Izaiáš sa vo svojej krehkosti najprv vzpiera Bohu a odpovedá, že má "nečisté pery".
Pán, očisťuje Izaiášove pery a Izaiáš hovorí "áno!" Rovnako aj prorok Jeremiáš, ktorý sa domnieva, že nevie hovoriť, ale nakoniec hovorí Pánovi svoje "áno".
Dnešné evanjelium hovorí o konci tejto reťaze mnohých "áno", avšak taktiež o začiatku iného "áno", ktoré začína rásť: je to Máriino áno. A toto "áno" umožňuje, aby Boh nielen sledoval človeka ako napreduje, nielen kráčal so svojím ľudom, ale stal sa jedným z nás a vzal si naše telo. Je to Máriino "áno", ktoré otvára dvere Ježišovmu "áno": "Prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu", toto "áno", ktoré sprevádza Ježiša po celý život, až na kríž. (pápež František)
V Ježišovom "áno" Bohu je ukrytá naša spása, naša záchrana. A preto dnešný deň je pre nás príležitosťou poďakovať Pánovi, že nás naučil tejto "ceste áno".
"My všetci počas každého dňa musíme vysloviť "áno" alebo "nie"; a zamyslieť sa, či vždy hovoríme "áno" Bohu, alebo sa toľkokrát so sklonenou hlavou skrývame, tak ako Adam a Eva, aby sme síce nepovedali "nie", ale robiac zo seba toho, kto nerozumie... ako ten, kto nechápe, čo Boh od nás žiada. (pápež František)
Dnes je sviatok vyslovenia "áno" Bohu.
Nech nám Pán dá milosť, aby sme vstúpili na túto cestu mužov a žien, ktorí vedeli povedať "áno".