Bratia a sestry - domáci i hostia!
Čo potvrdzujeme našou účasťou na dnešnej slávnostnej sv. omši? Napríklad to, že nepatríme medzi tých, ktorí označujú tieto sviatky ako „šibačky“ a podobne. Ktorí ich teda spravidla prežívajú povrchne. Bez solídnej veľkonočnej náplne. Uvedomujeme si teda, alebo chceme si lepšie uvedomiť, že sa nachádzame v dni, kedy si už od včerajšej vigílie pripomíname centrálnu pravdu - katolíckej viery. A to tú, ktorú nám naše "Veľké Vyznanie viery" - Krédo (Nicejskocarihradské), prezentuje nasledovne: "Verím v jedného Pána Ježiša Krista, ...tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma..."
A teda túto pravdu si uvedomujeme aj podľa tých úryvkov Písma, ktoré nám Matka Cirkev dáva počúvať aktuálne teraz, dnes...
Ponajprv zo spravodlivosti si uveďme časovo historicky - ako prvý ten úryvok, ktorý má v 20. hlave svojej evanjeliovej správy apoštol Ján. Totiž potvrdenie prázdneho hrobu, v ktorom predtým ležalo Kristovo plachtami ovinuté telo...
Časovo - druhý úryvok v poradí je zo Skutkov apoštolov (1. čít.) Apoštol Peter v Cézarey (prímorskej) - prednáša, (ako hodnotia odborníci), "jednu z najkrajšie rozpracovaných schém prvokresťanskej katechézy". Mohli nás z tejto katechézy povedzme zaujať vety, ktoré sa nás priamo dotýkajú: "Ustanovenie Ježiša... za sudcu živých i mŕtvych" A: "...pre jeho meno (Ježišovo) dosiahne odpustenie hriechov každý, kto v neho verí."
A - tretí v časovom a zároveň i v záverečnom poradí, je krátky úsek z Listu sv. Pavla apoštola kresťanom do mesta Kolosy, v ktorom im, a teda i nám praje, aby sme s Kristom vstali z mŕtvych (živým pokáním a nasledovaním príkladu jeho života) a hľadali, "...čo je hore...nie to, čo je na zemi".
Brat, sestra!
Čo robíme preto, aby sme svojim osobným či rodinným životom potvrdzovali, že Kristov hrob naozaj ostal prázdny, a že je jeho Božsko-ľudská Osoba s nami a my s ním? Bojíme sa zdravou bázňou jeho ako sudcu živých a mŕtvych? Priznávame si teda denne svoje hriechy pred ním i pred našimi blížnymi a snažíme sa dosahovať ich odpustenie - u neho i u našich blížnych? Hľadáme čo je hore, kde On sedí po pravici Nebeského Otca? Teda prioritné programy kresťana katolíka sú v našom prípade naozaj prioritné? Zvlášť - živá a pravidelná modlitba, čerpanie podnetov zo Svätého Písma a upravovanie sa podľa neho? Živý zmysel pre sv. omšu? Vďačné využívame sviatosti pokánia a Eucharistie? Používame na konci dňa aj užitočné "spätné zrkadlo" dobrého zhodnotenia si nášho osobného dňa, včítane súdu nad sebou..., a to aj preto, aby ten, pri ktorom bude raz sudcom Ježiš, bol pre nás priaznivý?
Na záver sa mi akosi núka k tomuto povedanému uviesť Vám to, čo som nedávno čítal, - niečo zo životopisu Angličana Johna Henryho Newmana (1801 - 1890), ktorý konvertoval ako pastor anglikánskeho spoločenstva na Kat. vieru. Totiž, ako vieme, tento rok je 500. výročie začiatku protestantskej reformácie. Iste, čo treba oceniť u týchto našich "oddelených bratov", ako ich označuje 2. Vat. Koncil, treba oceniť. Zároveň toto výročie je aj príležitosťou si lepšie uvedomiť obsah našej viery v "Krédo" a potrebu života podľa nej, aby sme sa iba neoháňali našou príslušnosťou...
J.H.N. nar. v Londýne v anglikán. rodine, otec bol bankár. Matka mu odovzdávala jednoduchú vieru, hlavne spojenú s úctou voči čítaniu Biblie. Otec však tohto svojho mimoriadne nadaného syna formoval v duchu liberálneho anglikanizmu. 14. ročnému Johnovi sa dostali do rúk knihy, ktoré spochybňovali dôveryhodnosť Biblie, napádali Cirkev, odmietali existenciu zázrakov a nesmrteľnosť duše. Na jeden rok prestal veriť v Boha. Po stretnutí s vynikajúcim anglik. kazateľom prekonal krízu viery a uveril, že jestvuje večný život. Pod vplyvom prečítaných kníh prevzal názor, že pápež je antikrist a katolícka Cirkev poverčivým spoločenstvom. Po svojom obrátení zložil 15 r. John súkromný sľub celibátu... Využíval všetky dostupné prostriedky nábožnosti, zvlášť rozjímavé čítanie Biblie. Zreteľnejšie videl nebezpečenstvo svojej pýchy, márnivosti, sex. pokušení, cvičil sa v ovládaní svojich citov a povahy. Neskoršie písal na túto tému: "Hriech je najväčším nešťastím človeka."
Nemožno kráčať po ceste viery k plnosti šťastia v nebi, ak na samom začiatku tejto cesty nebudeme nenávidieť hriech. Ako 16 r. začal študovať niektoré študijné disciplíny na Oxford. univerz., neskoršie aj anglik. teológiu. Už ako 21 r. bol menovaný za prof. teológie. Ako 24 r. bol vysvätený. za anglikánskeho pastora. Keď o niekoľko rokov nečakane zomrela jeho drahá 19 r. sestra Mária, i vážnejšie si uvedomil krehkosť pozemského života a viac začal premýšľať nad večnosťou. Vtedy si zreteľne uvedomil, že úsilie o svätosť je dôležitejšie ako veľká vzdelanosť. Počas námornej cesty v r. 1832 sa dostal aj do Ríma. Začalo ho to, ako stojí v životopise, dostávať na kolená. Cestou naspäť napísal báseň: "Oblačný stĺp", ktorá sa neskoršie stala známou náboženskou piesňou "Lead, kindly Light!" (Veď ma, Svetlo). V nej sa plne odovzdáva Bohu. 1833 - začal spolu so svojimi priateľmi hnutie za obnovu Anglik. spoločenstva (tzv. Oxfordské hnutie, stal sa jeho hlavou). Jeden z hlavných cieľov: Dosiahnutie nezávislosti anglik. spoločenstva od štátnej moci a boj proti liberalizmu, ktorý ničil základy kresťanskej viery. A teda navrátenie sa ku katolíckym koreňom. Výsledok nenechal na seba dlho čakať. Začali hojné obrátenia a návraty do Kat. Cirkvi. Oxford. anglik. biskup J.H.N-na vo svojom past. liste ostro zavrhol. Podobne urobili aj ostatní biskupi. Nastali pre neho mimoriadne krušné časy. Proti nemu sa postavila i verejná tlač. O tomto období píše: "Ustavične som mal pred sebou, že musí existovať niečo väčšie, než je Anglikánska štátna cirkev a že toto ´niečo väčšie´ je katolícka cirkev, ktorá bola založená na apoštoloch". Nadobudol v tom morálnu istotu. Svedomie mu hovorilo, že jeho miesto je v Katolíckej cirkvi. Zároveň pociťoval strach. Začal ho premáhať dennou 4,5 hod. modlitbou a 9 hodinami štúdia. Počas Pôst. obd. zachovával prísny pôst a abstinenciu od alkoholu. V stredy a v piatky do 18 h. neprijímal pokrm a nečítal noviny. Začali mu prichádzať varovné listy ohľadom možného vstupu do Katolíckej Cirkvi. Prestal prednášať na univerzite Utiahol sa do zátišia svojej fary, aby tam viedol mníšsky spôsob života. 6 rokov v ňom dozrievalo rozhodnutie prestúpiť. 1843 povedal svoju poslednú kázeň v angl. spol. Odchod znamenal aj odchod z univerzitného prostredia, čo bolo pre neho, ako sa priznal, mimoriadne ťažké! Newman - najväčší angl. teológ sa vzdal nielen univerzitnej kariéry, dobre plateného profesora, ale i príjmu z funkcie farára. V 19 stor. považovali katolíkov za druhotriednych občanov. Stratil domov, priateľov... 8.10. 1845 sa sklonil pred katolíckym kňazom, P. Barberim, aby požiadal (po predchádzajúcej žiadosti biskupovi a príprave) - o spoveď a vstup do Katolíckej Cirkvi. "Existujú..." prehlásil ...len dve cesty - do Ríma, alebo k ateizmu. Jeho úprimnosť i odvaha dala štart počas niekoľkých rokov na ten istý krok - viacerým vynikajúcim univerzitným profesorom, ktorí sa tiež vzdali podobne svojich doterajších privilégií. Obrátenie J.H.N-na bolo veľkým otrasom pre Anglicko i svet. Jeho príklad nasledovali ďalší duchovní i laici. "Odkedy som sa stal katolíkom...", napísal, "žil som v dokonalom pokoji a nenarušenom vnútornom tichu bez najmenšej pochybnosti". 1846 - v Ríme začal študovať teológiu, aby sa pripravil na kňazskú vysviacku. Po vysvätení bol najviac duchovne zasiahnutý sv. omšou. Pôsobil potom v Anglicku. 1854 na žiadosť pápeža a írskych biskupov zhromaždil významných profesorov a otvoril Katolícku univerzitu v Dubline. Nasledovala Jeho "zlatá doba" - písania hlbokých a prekrásnych diel, pôsobivých kázní. Mal nadprirodzený dar povznášať ľudské srdcia k Bohu. V roku 1879 ho pápež Lev XIII. menoval za kardinála. Heslo si zvolil: "Srdce sa prihovára srdcu." V roku 1890 zomrel. 18.9. 2010 bol pápežom Benediktom XVI. vyhlásený za blahoslaveného...