Brat, sestra!
Myslím, že tak ako mne, i Vám tu prítomným, sa mohlo vypočuté Božie slovo dnešnej nedele v mysli akosi spontánne prepojiť so živou júnovou témou v Kristovej Cirkvi: Kňazské povolania... Áno, je to tak.
Niet sporu, že táto téma je živá. Nielen na Slovensku. Každý úprimný kresťan katolík túži, aby bol dostatok týchto povolaní, ale aj ich kvalita. Je ale otázka, či tú úprimnosť dokazuje aj patričným pričinením sa v tejto oblasti.
Úryvok z knihy Exodus (1. čít.) v poslednej vete uvádza Boží výrok: „Budete mi kráľovstvom kňazov a svätým národom“ Je umiestnený v texte, ktorý informuje o prísľube zmluvy na vrchu Sinaj (Boh a Izrael). Zmluva má urobiť z Izraela ´svätý ľud´, alebo ´kňazský ľud´. Tento prísľub nájde neskoršie plné uskutočnenie v duchovnom Izraeli - v Cirkvi, v ktorej sa budú jej členovia nazývať „svätí“ (Sk 9,13) a v spojení s Kristom - Kňazom budú prinášať Bohu obetu chvály.
Možno sa ma teraz v duchu pýtate: Ako vysvetlenie tohto výroku súvisí so spomínanou témou? Úzko. Veď či dostatok a kvalita duchovných povolaní, nielen kňazských, nesúvisí so stavom svätosti či hriešnosti ľudu, z ktorého pochádzajú?
Áno je pravdou, že rodiny či farnosti, alebo iné podobné prostredia počas 2 tis. rokov jestvovania Cirkvi, nikdy neboli dostatočne svätým ľudom a teda dostatočne svätými. No dejiny viacerých príkladných povolaní počas toho istého obdobia potvrdzujú veľkú snahu o tieto méty v spomínaných prostrediach. O čo však šlo pred niekoľkými rokmi napr. v početných katolíckych rodinách v Taliansku, keď rektori viacerých kňazských seminárov sa pri svojom spoločnom stretnutí zhodli v tomto konštatovaní (uvádzam, ako som si to zapamätal z jedného vysielania Vat. rádia): Mnohí rodičia sa tešia, keď ide niekto z ich okolia za kňaza, ale boli by šokovaní, keď by to bol ich syn...
Brat, sestra! Niet teraz teda veľa svätého ľudu, ani svätých. A potom ani tých, ktorí by sa dali na cestu posväcovania ľudu v príslušnej forme odovzdania sa P. Bohu. Ale ak nie je kresťan katolík ako rodič presvedčený o hodnote duchovného povolania, ak by sa to týkalo jeho syna či dcéry, akú hodnotu má potom jeho počúvnutie Kristovej výzvy, ktorú nachádzame v dnešnom evanjeliovom úryvku: „Preto proste Pána žatvy...“, teda jeho modlitba za nové duchovné povolania? A podobne - akú hodnotu má jeho príspevok k zbierke na ten - ktorý kňazský seminár, keď by nebol ochotný odovzdať ten najcennejší príspevok - venovanie jeho syna či dcéry pre cieľ počúvnutia Ježišovej výzvy: „Poď za mnou!“?(Lk 9,59)
Malá spomienka istého nášho kňaza. A to na rodičov jedného z najčerstvejších novokňazov Slovenska: „Nastúpil som...“, hovorí, „...(do tej a tej farnosti) za kaplána. Zakrátko som si všimol počas sv. omší, nielen nedeľných, mladučkých manželov, ktorí ich prežívali zvlášť sústredene. A odvážne, boli to ešte časy socializmu, praktizovali vieru aj inak, zvlášť na tú dobu moderným spôsobom - napr. pravidelným rozjímaním nad Božím slovom a intenzívnym sviatostným životom. Otvorení boli aj pre hlbšie duchovné usmernenie cez kňaza. Zvlášť pokorne si okresávali svoje tvrdšie povahy... Nečudoval som sa preto ani trocha po dlhých rokoch, keď som sa dozvedel, že jedno z ich detí - syn, sa rozhodol pre kňazskú cestu.“
Brat, sestra, bude veľmi osožné urobiť si osobnú revíziu našej snahy o svätosť. Či a nakoľko využívame prostriedky duchovnej premeny - modlitbu, formovanie sa Božím slovom, večerné zamyslenie nad prežitým dňom, sviatostné stretania sa s Pánom a podobne. A či teda nás, alebo našu rodinu môže prípadne použiť Boh ako nástroj na zabezpečenie nejakého toho nového duchovného povolania...