Bratia a sestry, po vypočutí dnešného evanjelia môžeme mať pocit, akoby Pán Ježiš bol pomstychtivý, akoby sa chcel zlým odplácať za zlé. Hovorí, že pred svojím nebeským Otcom vyzná len toho, kto aj Jeho vyznal pred ľuďmi. Ale kto ho zaprel, toho aj On zaprie.
Na prvý pohľad – pomsta, odplata. No v skutočnosti ide o dokonalú Božiu spravodlivosť.
V čom spočíva Božia spravodlivosť? Hovoríme, že Boh je nekonečne milosrdný aj spravodlivý zároveň. Nám - ľuďom sa to zdá nemožné. Tak buď bude Boh milosrdný, alebo spravodlivý, ale oboje naraz, to – podľa nás – predsa nejde. No tento náš pohľad môže byť spôsobený nesprávnym chápaním spravodlivosti. Niekedy si myslíme, že ak má byť Boh spravodlivým sudcom, ktorý dobrých odmieňa a zlých tresce, tak potom Boh je ten, kto po nejakom našom hriechu si sadne a rozmýšľa, aký trest nám vymyslí. Takto však Božia spravodlivosť nefunguje. Božia spravodlivosť spočíva nie v tom, že by nám Boh vymýšľal tresty, ale v tom, že rešpektuje naše slobodné rozhodnutia. Môžeme to vidieť už pri prvom hriechu. Boh dopredu varuje Adama a Evu, že ak sa proti nemu previnia, zomrú. Nie preto, že by ich Boh mal zabiť ako trest. Ale ako prirodzený dôsledok svojho rozhodnutia. Boh je Život, Pôvodca každého života. Ak sa človek rozhodne odvrátiť od Života, prirodzene, logicky, nemá sa obrátiť kde inde, iba k smrti. Nie Boh trestá Adama a Evu za hriech smrťou, oni si ju vyberajú svojím slobodným rozhodnutím. A tak je to aj prípade dnešného evanjelia. Ježiš hovorí, že ak niekto tu na zemi bude tvrdiť, možno nie slovami, ale svojím životom, že Ho nepozná, on rešpektuje takéto rozhodnutie. Takéhoto človeka ani Ježiš nebude „poznať“ v deň súdu. Teda to, že aj Ježiš zaprie tohto človeka pred Otcom, nie je odplata, pomsta, ale dôsledkom rozhodnutia tohto človeka. Nemôžeme sa predsa chcieť tváriť ako priatelia s Bohom vtedy, keď od neho niečo čakáme a keď nás to má niečo stáť, keď máme vydať svedectvo, tak sa tváriť, že ho nepoznáme. Viera nie je a nemôže byť čisto súkromnou záležitosťou, nepatrí za dvere izby, do utajenia.
Zoberme si príklad, ak sa majú dvaja mladí ľudia radi, dokážu to utajiť? Dokážu sa medzi ľuďmi tváriť, že sa nepoznajú? Ak teda naozaj milujeme Boha, musí to byť vidieť na našom živote. Nestačí o tom hovoriť Bohu v modlitbe. Kto ho skutočne miluje, ten sa nemá čoho báť, ani ak by išlo o náš život. Preto nás Ježiš vyzýva, aby sme sa nebáli ľudí, ba ani tých čo zabíjajú telo, lebo dušu zabiť nemôžu. Ak cítime prehnaný strach, je to prejav našej slabej lásky k Bohu. Prorok Jeremiáš nám môže byť príkladom. On, ktorý chcel pomôcť zachrániť izraelský národ pred katastrofou, namiesto vypočutia je prenasledovaný. A on si je pritom vedomý, Pán je s ním, že tí, čo ho prenasledujú nič nezmôžu, nič nedosiahnu. Trikrát sme v dnešnom evanjeliu počuli výzvu – nebojte sa. Bratia a sestry, strach nepatrí ku kresťanovi, jedine strach z toho, kto môže dušu i telo zahubiť v pekle. Kto však vyzná svojím životom lásku k Bohu, ten môže dúfať, že ho Pán vyslyší a pohliadne na neho pre jeho veľké milosrdenstvo.