Dôvera a zodpovednosť
Evanjelium o odovzdaní kľúčov Petrovi nás prirodzene vedie k uvažovaniu o úrade sv. Petra a jeho nástupcov – o pápežstve. Je to zaiste zaujímavá téma, ale skúsme sa dnes zastaviť trochu skôr. Všimnime si túto situáciu v jednoduchšej schéme: Boh zveruje dôležitú úlohu človekovi.
Pán Ježiš má pred sebou svojho učeníka. Nie vzorového. Práve naopak, veľmi krehkého.
O chvíľu ho bude musieť aj veľmi prísno napomenúť.
A napriek tomu mu zveruje takúto dôležitú úlohu.
Vyplýva z toho jasný záver: Boh dôveruje človekovi.
Túto pravdu si potrebujeme hlboko zapamätať a zapísať do duše.
Práve ňou môžeme premáhať všetky pokušenia ku malomyseľnosti a nízkej sebadôvere.
Skutočnosť, že Pán Ježiš zveril tak dôležitý úrad krehkému a nestálemu Petrovi, je skôr na povzbudenie, ako na pohoršenie.
Vyplýva z toho, že Bohu neprekáža to, že sme slabí a krehkí.
Slová „falošnej skromnosti“: Ja som nehodný, ja sa na to nehodím a pod. by nám mali týmto vymiznúť zo slovníka. Alebo lepšie povedané, môžu tam byť, ale ako dôsledok z toho nemôže vyplynúť, že ja sa na túto úlohu, ktorú mi Boh zveruje, nedám.
O čo Boh opiera svoju dôveru? Nemýli sa? Nie je krátkozraký vzhľadom na naše nedostatky. Nie, naopak, my, nedôverčiví, sme krátkozrakí vzhľadom na Božie pôsobenie. Zabúdame často, že Boh keď zveruje úlohy, dáva záruku, že bude pri človeku stáť.
Pomyslime na veľké úlohy, ktoré nám Boh zveril a tak nám ukázal, ako nám veľmi dôveruje: zveril nám napr. deti do výchovy, zodpovednosť za šírenie viery v mojom prostredí, dal nám prírodu, aby sme sa o ňu starali a rozvíjali ju... Uznajme, ako veľmi nám dôveruje!
Druhé poučenie z dnešného evanjelia: Boh v dôvere, o ktorej sme hovorili, zveruje človeku aj veľmi náročné úlohy. To, čo zveril Petrovi, bola veľmi veľká vec. Božia dôvera nie je len o pekných povzbudivých slovách, ale má naozaj praktické dôsledky. Niekedy sa nám zdá, že zodpovednosť, ktorú nám Boh zveril, je ťažká a tlačí nás, ako sme to počuli v prvom čítaní. Skúsme si spomenúť, kedy sme sa naposledy sťažovali na úlohy, ktoré nás tlačia. A pozrime sa na ne dnes v inom svetle. Pozrime sa na ne nie ako na ťarchu a bremeno, ale ako veľkú zodpovednosť, ktorú nám Boh zveril. Je iné pozerať na všetko ako na ťarchu, ktorá na nás dopadla a iné je vidieť to ako zverenú úlohu, ktorá pochádza od niekoho, kto nám dôveruje, miluje nás a neustále sprevádza.
Jedna poviedka hovorí o scéne z osobného súdu istého človeka, ktorý mal veľmi ťažký život. Chcel sa posťažovať Bohu, ako bol osamotený, ale nemohol, lebo ako z rozhľadne smrti pozeral na svoju životnú cestu, stále popri svojich stopách videl ešte jedny. Boli to Božie stopy. Musel uznať, že často bol slepý a nevidel, ako je Boh blízko pri ňom. Ale potom prišli ku úseku, ktorý bol v živote najťažší. „Pozri, Pane!!!“ zvolal s výčitkou, „tu, práve tu, keď bolo najťažšie, si ma nechal úplne samého!“ A naozaj, v tomto úseku viedla iba jedna stopa.
„Pozri sa lepšie,“ opravil ho Boh, „koho sú tie stopy? Nie sú tvoje!“ Človek sa prizrel a musel priznať, že nie Božia, ale jeho stopa sa tu stratila. „Tebe sa zdalo, že vtedy veľmi trpíš,“ vysvetľoval Boh, „a ja som to videl. A vedel som, že by si to neuniesol. Preto v tomto úseku som ťa vzal na plecia. Aj tak sa ti zdalo, že máš toho veľa. Ale práve vtedy som ti najviac a najskrytejšie pomáhal“.
Poďakujme Pánovi za dôveru aj za konkrétne zodpovedné úlohy, ktoré nám zveril.