„Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“
Slová, ktoré sme práve počuli sú každému z nás jasné. Nie prvý krát, ale už mnohokrát sme ich počuli. Pán nás však znova povzbudzuje, aby sme milovali, nikomu neškodili a chceli svojmu blížnemu len dobro, tak ako chceme sami sebe. Nikto zdravý sebe neublíži, bude všetko robiť, aby sa mal dobre, aby bol šťastný a nič mu nechýbalo. A Pán chce, aby táto naša snaha bola zameraná aj na nášho blížneho.
Ale posuňme sa trochu ďalej. Pán nás dnes povzbudil, aby sme mysleli aj na duchovné dobro svojho blížneho. Čo to pre nás znamená? Počuli sme od Pána, ktorý nám konkrétne povedal: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami ...“
Napomínať, ako mnohí hovoria, to sa dnes už nenosí. Napomínanie sa často krát myslí, že je to kritizovanie, ponižovanie a ubíjanie toho druhého. Nie! Napomínanie je služba lásky, ktorá nosí v sebe pozitívny prvok, nie negatívny. Napomínaním, tak ako nám to Pán naznačil sa snažíme zachrániť brata, ktorý ma škvrnu na duši, ktorý sa vzdialil od neho i od svojho blížneho. Snažíme sa tým pomôcť blížnemu, aby chcel odstrániť zlo, ktoré vykonal, opraviť sa, zlepšiť, zanechať zlú cestu, jednoducho povedané, zmeniť smer cesty života. Všetci však môžeme potvrdiť, že služba napomínania je dosť ťažká.
Ako začať?
Prvý moment služby je modlitba, nie odsudzovanie, ohováranie alebo aj osočovanie. A potom postupovať, ako nám to načrtol samotný Pán, ísť za bratom a napomenúť ho medzi štyrmi očami, to znamená osobne.
Služba napomínania nie je taká ľahká, je potrebné sa ju zodpovedne nacvičiť, dostať do seba, nie ako sme pripomenuli, kritizovanie, ale s láskou chcieť pomôcť blížnemu. Nenahraditeľnou školou napomínania je rodina, kde sa učíme milovať a vždy chcieť tomu druhému len dobro. Najprv sú to múdri rodičia, ktorí vedia, ako to pripomínal don Bosco svojím zverencom, napomínať svojich priateľov do uška, čo znamená osobne, medzi štyrmi očami. A kde to dieťa zakúsi, ale hlavne pochopí zmysel, že napomenutie mu pomohlo, do života dostáva veľký dar, ktorý je dnes tak drahocenný, mať úprimný záujem o blížneho, ktorý ma škvrnu na duši, aby sa zmenil.
Stalo sa to na kurze angličtiny, spomína šikovný študent. Mnohé slovíčka som už vedel a bol som v mnohom dopredu, ako moji spolužiaci, preto som nie raz vykríkol správnu odpoveď ako prvý a stalo sa mi, že som skočil aj do reči p. profesorke. Mal som z toho trošku radosť, ako sa mi darí. Ale ani som si neuvedomil, že nekonám správne. Po jednej hodine sa pri mne zastavila profesorka a osobne ma napomenula, že ako reagujem na hodinách nie je dobré. Vysvetlila mi, ako škodím sebe, lebo nedávam pozor, ale hlavne škodím spolužiakom, jednoducho vyrušujem. Trošku som z toho zosmutnel, aký som pyšný a necitlivý voči druhým. Profesorka sa mi poďakovala, že ju chápem a to ma úplne dorazilo. Ona ma nekritizovala, ale mi pomohla, aby som sa zmenil. Bol som jej za to vďačný, ale hlavne Pánovi, že ma vychováva aj cez neveriacich ľudí. Aké to má ovocie? Vždy keď mám chuť vykríknuť na hodine, alebo skočiť do reči druhému, spomeniem si na milú p. profesorku aj keď už prešlo mnoho rokov.