Rúcho milosti
Ľudia od nepamäti radi robievali a ešte radšej navštevovali hostiny. Už len to slovo “hostina“ v každom z nás vyvoláva predstavu milej spoločnosti za pekne prestretým stolom, na ktorom sa podáva množstvo jedla, nápojov a rozličných dobrôtok. Hostiteľ obyčajne so svojimi príbuznými a priateľmi zdieľa svoju radosť. Hostiny sa poriadajú pri rozličných rodinných životných udalostiach, ako napríklad svadbe, promóciách, či pri okrúhlych výročiach narodenín. Okrem osobných a rodinných osláv existujú aj rozličné pracovné recepcie, miestne ako napríklad etnické festivaly a iné spoločenské slávenia ako napríklad dožinky. Slávnostné hostiny, pri ktorých sa očakáva aj účasť nejakých dôležitých verejných činiteľov či už z politického, kultúrneho alebo cirkevného života zvyčajne vyžadujú osobnú pozvánku. Čím je pre nás slávnosť významnejšia, tým viac sa jej túžime zúčastniť.
O hostine sme počuli v prvom čítaní z proroka Izaiáša a potom aj v evanjeliu svätého Matúša. A ide o veľmi významnú hostinu - hostinu na ktorú pozýva Boh. Kráľ poslal sluhov so slovami: „Povedzte pozvaným: Hľa, hostinu som už pripravil.“
Viete si predstaviť, žeby niekto pozvánku na nejakú hostinu odmietol? Iste, stáva sa aj to. Takisto nie je zriedkavosťou, že hoci pozvánku od kohosi s radosťou prijímame, no nakoniec si to rozmyslíme a nejdeme na hostinu. Ale zdá sa veľmi tvrdé, ba až neskutočné chytiť, potupiť a nakoniec i zabiť toho, kto nám prinesie pozvánku. A tak sa nám môže zdať, že v evanjeliu dnes ide o vymyslenú historku.
Nie, bratia a sestry, sme na omyle. A nie je to len o vyvolených Židoch a chudákoch pohanoch. V skutočnosti ide o veľké zrkadlo nastavené nám ľuďom: ukazuje sa nám ako sa často nevďačne správame voči Bohu, čoho všetkého sme schopní. Pozývajúcim je ten, kto prináša Božie kráľovstvo: Boží Syn, Ježiš Kristus; On volá každého po mene, chce byť s každým z nás osobne. Naša pýcha nás však robí nedbalými na Božie pozvanie, ba vzbudzuje až odpor voči pozvaniu k spoločenstvu a priateľstvu s Bohom.
Stáva sa, že v nedeľu sa vyhovárame, že sme z celého týždňa unavení, ale pritom sa naháňame vybavovať všetko, čo sme nestihli cez týždeň a tak máme veľa práce. Nedbáme nato, že Pán chce tento deň stráviť slávnostne s nami. Pre mnohých trávenie nedele bez účasti na svätej omši je dnes najrozšírenejší spôsob odmietania Božieho pozvania. Na ich vlastnú škodu, lebo blažení tí, ktorí sú pozvaní na hostinu Baránkovu.
Ďalej Pán Ježiš spomína v evanjeliu aj akéhosi človeka, ktorý prišiel na hostinu bez svadobného odevu. Možno by sme ho chceli ľutovať, veď pokiaľ to bol nejaký biedny človek, sotva by si mohol kúpiť kostým. Ale nebol to chudák, ale jednoducho lajdák. Vieme, že v tom čase pri slávnostných hostinách hostiteľ spolu s pozvánkami dával pozvaným aj slávnostné rúcho, ktoré si bolo treba už iba obliecť.
Spomeňme si na biele rúcho, ktoré sme dostali pri krste a ktoré naznačovalo milosť prijatú ako nezaslúžený dar. S darom však bola spojená aj požiadavka: zachovať toto rúcho neporušené do života večného. Sú totižto aj takí, ktorí sú pokrstení, možno aj do kostola prídu, ale nemajú pri sebe to svadobné rúcho, nenachádzajú sa v stave posväcujúcej milosti. A zadarmo ju môžu získať vo sviatosti zmierenia, ktorá otvára prístup k svätému prijímaniu.
Jeden kamarát mi spomínal takúto udalosť: Raz som bol pri svadobnom stole. Všetko bolo nádherne pripravené, bola dobrá atmosféra. S otcom nevesty som sa rozprával o náboženských záležitostiach. Hovorili sme aj o omši, ku ktorej on doposiaľ nemal vzťah. Snažil som sa ho presvedčiť, že svätá omša je najvznešenejší okamih týždňa či dokonca každého dňa, viac ako naša modlitba doma či v prírode. Akoby mi nerozumel a tak mu hovorím, že obetná hostina Božieho Syna je významnejší moment ako sobáš vlastnej dcéry. Zdalo sa mu to neuveriteľné. Preto som dodal: „Vážime si, že môžeme byť na tejto vznešenej slávnosti, ale aj tá najobyčajnejšia omša cez týždeň bez organa, kvetov a akýchkoľvek iných slávnostných prvkov, je viac ako svadobná hostina.“
My vieme, že nad všetky pozvánky k slávnostnému stolu je pozvanie k Pánovmu stolu. Preto buďme vždy ochotní ísť na svätú omšu a osobitne buďme čistí k svätemu prijímaniu. A pamätajme, že to nás pripravuje na hostinu vo večnosti: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí Ho milujú.