2. adventná nedeľa rok „B“

V dnešnom svete máme veľa hluku a málo ticha. Zaznieva k nám množstvo slov, ale len máloktoré z nich k nám aj prehovoria. Väčšinu slov jednoducho pustíme ušami dnu a von.
Je tu však jeden hlas, na ktorý by sme nemali ostať ľahostajní. Hlas, ktorý je pre náš život rozhodujúci, či ho zachytíme, alebo ho prepočujeme.
Je to Boží hlas.

V čítaniach dnešnej nedele, najprv z knihy proroka Izaiáša, a potom v Markovom Evanjeliu sme počuli o hlase, ktorý volal a ozýval sa. Tým hlasom, ktorý predpovedal už prorok Izaiáš, sa stal Ján Krstiteľ, posledný prorok pred príchodom Ježiša Krista. Všimnime si, kde, na akom mieste stojí a volá Ján Krstiteľ.

Svoje posolstvo ohlasuje v Judskej púšti – na prázdnom a kamenistom území medzi Judskou pahorkatinou a prepadlinou rieky Jordán zakončenou Mŕtvym morom. Kto chce počuť jeho hlas, musí opustiť hluk mestských ulíc, utiecť od prázdnych rozhovorov so svojimi susedmi a známymi a započúvať sa v čistom a prázdnom priestore púšte do Božích slov. Na púšti v ich šírení už neprekáža žiadna pozemská prekážka. Púšť je pre biblického človeka miestom, kde sa človek môže priamo stretnúť s Bohom, ale v prvom rade sám so sebou. A teda aj s prítomnosťou a činnosťou diabla vo svojej duši, v ktorej sa odohráva zápas medzi Božím hlasom a hlasom „kniežaťa tohto sveta“. Zlý neustále spochybňuje Božie slovo a Božiu prítomnosť v nás. V pamäti Židov neustále pretrváva spomienka na putovanie národa po púšti po východe z Egypta, kedy sa Božou výchovou formoval Izrael pod vedením Mojžiša ako Boží ľud.
Ján Krstiteľ sám prešiel skúsenosťou pobytu na púšti, kde sa učil počúvať Boží hlas. Tam v tichu a tvrdom spôsobe života sa vyformovalo jeho poslanie byť hlasom a pripravovateľom cesty pre Mesiáša.

Možno sa nám zdá neslýchané, že by aj k nám Boh chcel prehovoriť. Azda to ani vôbec neočakávame. Pripravme sa dnes na to, prijmime skutočnosť, že Boh chce prehovoriť ku každému z nás. Nikto nie je „nehodný“ počuť jeho hlas. A jednou dôležitou podmienkou, aby sme jeho hlas zachytili, je nechať sa vyviesť na „púšť“, do samoty, kde bude mať Boh priestor prehovoriť. Možno to bude ticho mojej izby, ticho kostola, alebo čas, kedy sa zrieknem TV a sociálnych sietí a ostanem sám, v načúvaní Bohu.

Indián a beloch idú po meste a všade okolo je veľký hluk.
Zrazu indián zastaví belocha: „Počuješ? Niekde tu cvrliká cvrček!“
Beloch odpovedá: „Nemôžeš počuť cvrčka, tu žiadny cvrček nie je. Ja počujem len autá, motorky a električky.“
Obaja idú ďalej a indián v tom hodí na zem malú mincu. Tá sa chvíľu kotúľa po asfalte a potom zostane ležať. Spadnutú mincu počuli dvaja či traja okoloidúci a začali ju hľadať. Jeden z nich ju zdvihne a vloží ju do vrecka. Indián a beloch to sledujú a idú ďalej. Po pár krokoch indián zdvihne na zemi ležiaci palmový list a na ňom sedí cvrček.
Beloch hovorí: „No áno, vy indiáni proste počujete lepšie než my.“
Indián na to: „Minca, ktorá spadla na zem, je omnoho tichšia ako cvrček, ale vy belosi počujete peniaze a my počujeme cvrčky.“

Boh chce k tebe prehovoriť. Necháš sa pozvať na púšť a budeš ho počúvať?