Bratia a sestry, dnešný deň vnímame vianočný paradox alebo veľký kontrast medzi včerajším sviatkom Narodenia Pána a dnešným umučením sv. Štefana. Neha malého dieťaťa a krv prvého mučeníka. Radosť z príchodu Spasiteľa a bolesť mučenia. Ako to ide spolu? Ako sa dá spojiť radosť i bolesť?
Máme k tomu viacero vysvetlení. Niektoré z bežného života, ďalšie z Božieho slova a života svätých.
Náš bežný život si ťažko vieme predstaviť bez kontrastov. Radosť a bolesť sa v ňom striedajú. Ani tí najvplyvnejší ľudia, ľudia, ktorí si môžu „všetko dovoliť“, nemajú život ustlaný na ružiach. Skúsenosť nám to len potvrdzuje. Choroby, nešťastia, ľudská zloba veľmi často kontrastujú s našou túžbou byť šťastný a spokojný.
Sväté písmo nám to len potvrdzuje. Odvtedy, ako prišiel do tohto sveta hriech, to znamená nesúlad medzi Božou vôľou a naším konaním, vidíme tieto kontrasty. Neporiadok, narušenie rovnováhy v samotnom človeku, ale i v celej prírode.
Dnešné sväté evanjelium nám ukazuje tento kontrast, paradox ešte vo výraznejšej forme. Kvôli mne, Ježišovi, vás budú všetci nenávidieť. Brat vydá na smrť brata a otec svoje dieťa. Kvôli Ježišovi, ktorý je láska, dobrota, pravda. Kvôli Ježišovi, ktorý nám prišiel podať pomocnú ruku na ceste k Bohu. Ktorý sa obetoval, aby sme my mohli mať život. Tu je ten paradox. Ale nečudujme sa. Prorok Simeon už na začiatku Ježišovho pozemského života povedal, že bude znamením, ktorému budú mnohí odporovať. A sv. Ján evanjelista hovorí: „Svetlo prišlo na svet, ale tmy ho neprijali. Ľudia radšej milovali tmu ako svetlo.“
Ale je tu aj východisko, je tu riešenie. Kto vytrvá do konca, bude spasený. Zlo nemá posledné slovo. Golgota nie je posledným miestom Pána Ježiša, ale veľkonočné ráno. Nebojte sa, ja som vzkriesenie a život. A sv. Štefan v závere života vidí otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.
Bratia a sestry, náš život je skutočne plný paradoxov. Najmä, keď sa snažíme kráčať za Ježišom.
Ale má východisko. Má cieľ. Ježiš preto prišiel medzi nás, aby nám ukázal cestu k Bohu. Sv. apoštol Peter hovorí, aby nik z nás netrpel ako zločinec, vrah alebo sliedič. Keď trpíme ako Kristovi nasledovníci, budeme aj jeho dedičia. V tejto viere, v tejto nádeji znášal utrpenie aj dnešný svätec, sv. Štefan.
Bratia a sestry, 17. novembra máme veľmi peknú spomienku na sv. Alžbetu Uhorskú, dcéru Ondreja II., uhorského kráľa. Čo dokázala za 24 rokov svojho života vykonať sv. Alžbeta, dcéra uhorského kráľa Ondreja II., sa zdá neuveriteľné. Ako 14-ročná sa vydala za Ľudovíta, pána hradu Wartburg. V dvadsiatich rokoch, po tragickej smrti Ľudovíta v križiackej výprave, ovdovela. Na hrade Wartburg vtedy otvorene vybuchla nenávisť voči nej preto, lebo jej viera a láska k chudobným boli výčitkou pre bohatých Durínčanov. Zobrali jej deti a vyhodili z hradu. Pod prísnym trestom zakázali komukoľvek jej pomáhať. Keď raz hladná a zoslabnutá prechádzala brodom rieky, oproti išla žobráčka, ktorú kedysi Alžbeta opatrovala. Tá ju sotila do bahna so slovami: „Dobre ti tak, nevedela si byť kňažnou, teraz sa váľaj v bahne!“ Čo na to Alžbeta? Usmiala sa a povedala: „Naozaj, dobre mi tak za to, že som predtým nosievala zlato a drahokamy.“ Láska ku Kristovi pomohla Alžbete prijať ešte mnoho urážok. Ale ešte viac jej pomáhala v skutkoch lásky. Ako 24-ročná zomiera na následky úplného vyčerpania v službe chudákov a žobrákov.
Aj jej život bol plný kontrastov a nepochopení. Robila to však z lásky ku Kristovi a k chudobným. Odovzdaná do Božej vôle odchádza ešte mladá do nebeského domova.
Bratia a sestry, neprestaňme v našom živote nasledovať Ježiša napriek mnohým ťažkostiam, aby sme aj my mohli vidieť otvorené nebo a vstúpiť na Baránkovu hostinu. Amen.