Bratia a sestry,
nachádzame sa v pôstnom období, ktoré pomaly dosahuje svoj vrchol. Dnešná nedeľa sa nazýva smrtná nedeľa, od dnešného dňa zostávajú kríže zahalené až do Veľkého piatku, kedy kňaz za trojitého spevu „Hľa, drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta!“, odhaľuje kríž.
Zároveň aj sami cítime, že pôstne obdobie vrcholí. Možno už viacerí z vás pristúpili v tieto dni k svätej spovedi, alebo sa ešte len chystáte urobiť revíziu svojich slov, myšlienok a skutkov a vyznať Bohu pred kňazom svoje hriechy.
K tomu nám všetkým slúži stôl Božieho slova dnešnej nedele. Prorok Jeremiáš nám v prvom čítaní hovorí o veľkej odvahe Boha nanovo začínať, budovať vzťah s nami, ktorý my neustále pre prílišnú lásku k sebe rušíme. Hovorí nám o novej zmluve, ktorú Boh vpíše do srdca nielen izraelského ľudu, ale do srdca každého z nás. Bude to zmluva, že Boh je náš Boh a my sme jeho.
Túto zmluvu Boh napísal krvou svojho Syna a preto zostáva zmluva večná, nezničiteľná. Neustále ju Boh obnovuje na našich oltároch len kvôli nám, ktorí ju rušíme. Naozaj Boh je verný, On sa nemení, jedine my sa meníme a hoci veľakrát sme mu sľubovali vernosť, svojimi hriechmi sme to vždy pokazili a porušili. Preto i žalm bol vyznaním viny a hriechu nie natoľko jeho autora, kráľa Dávida, ale nás. Zároveň s prosbou o odpustenie, aby Boh pretvoril naše srdcia na krajšie a čistejšie.
Druhé čítanie nás vovádza do veľkého tajomstva nášho vykúpenia a slávy. Kristov kríž! Kristus, ktorý trpí a modlí sa za nás, so silným výkrikom prednáša Bohu Otcovi za nás prosby a modlitby.
V evanjeliu sa Ježiš Kristus prirovnáva k pšeničnému zrnu, ktoré, ak má priniesť úrodu, musí odumrieť. On odumrel a priniesol úrodu – nás. A zároveň nás povzbudzuje, aby sme ho nasledovali a aj my sami odumierali tomuto svetu a prinášali úrodu. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje. Je to pozvanie nasledovať Krista na kríž. S ním trpieť a tak s ním dosahovať i spásu. Nebojme sa kríža, veď v tieto posledné dni sme ho mali často pred očami, cez pôst, sebazápor, cez modlitbu ruženca, krížovej cesty i cez almužnu a skutky lásky blížnym. Jedine kríž je to, čo nám zostáva, keď všetko ostatné zlyhá. Často sa pýtame, čo je krízou kresťanstva a kresťanov?! Kríza spočíva vo vzdaní sa kríža. Aké milé a radostné sú slová starobylého hymnu zo 6. storočia: Ave Crux, Spes unica. Buď pozdravený kríž, naša jediná nádej.
Ave crux, spes unica, bolo životné krédo sv. Terézie Benedikty, Edity Steinovej. Ona, pôvodne židovka a neskôr rehoľná sestra od roku 1933 v kláštore bosých karmelitánok v Kolíne nad Rýnom. Veľa uvažovala o Kristovom utrpení a kríži. Dodnes je možné v holandskom kláštore v Echte vidieť obraz ukrižovaného Krista, pred ktorým často zotrvávala v modlitbe, Vedela, k akým dôsledkom môže viesť úplné odovzdanie sa Kristovi a neboli to len modlitby a obnovy pre jej rehoľné sestry o kríži. Chcela mať podiel na Kristovom utrpení, aby tak mohla pomôcť aj iným. 2. septembra 1942, keď po ňu prišli príslušníci gestapa, aby ju zatkli a poslali do tábora Westerbork a následne do Osvienčimu, bola vnútorne pripravená na svoju vlastnú krížovú cestu, ktorá ju priviedla do neba.
Krížová cesta nie je ľahká, ale veríme, že Kristus, ktorý nám dal príklad a pozýva nás k nasledovaniu, nás neopúšťa, ale stále s nami zostáva.
Na záver slová sv. Terézie Benedikty: „Keď pochopíme, že Kristus vykonal v najkrajnejšom ponížení a smrti na kríži to najväčšie, zmierenie a spojenie ľudstva s Bohom, potom pochopíme, že i nás vedie k tomuto spojeniu s Bohom krížová cesta.“ Amen.