Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú.
Prečo sú naše sľuby veľmi často prázdne reči? Odkladáme, aby sme nemuseli splniť?
Aj Boh je taký?
Boh sľubuje, ale akoby odkladal splnenie. No On je verný vo svojich sľuboch a nemešká. Len než sa my necháme zapojiť do jeho plánov našej záchrany, tak to trvá. Takto to bolo pri záchrane Izraelitov z Egyptského otroctva. Čas na naplnenie sľubu musel dozrieť.
Pri tomto mi prichádzajú na myseľ naše sľuby, ale nie tie malé denné, ktoré dávame ľuďom. Myslím na tie vážne životné, ktoré dávame Bohu, alebo pred Božou tvárou. Naše kňazské sľuby, sľuby ktoré dávajú zasvätené osoby, sľuby ktoré si pred Bohom dávajú manželia. Prečo majú stále menšiu váhu, prečo čím ďalej tým ťažšie ich dodržať? A tu nachádzam odpoveď v evanjeliu.
Ale ešte predtým, o čo v sľube ide?
Sľub akoby predbiehal čas. Mení jediný okamih na celý zbytok života a celý život vkladá do jedného okamihu.
Pán Ježiš pri Poslednej večeri berie do svojich rúk chlieb a víno, premieňa ich na svoje telo a krv a takto uskutočňuje nekrvavým spôsobom svoju obetu na kríži. Teraz pri plnom vedomí, so všetkou vážnosťou a celou svojou bytosťou koná to, čo neskôr prežíva v agónii z posledných svojich síl. A v tomto okamihu je celá budúcnosť vykúpenia, keď v osobe apoštolov, biskupov a kňazov uskutočňuje túto svoju obetu. Jeden okamih s akým obsahom. A s akým časovým rozsahom.
Podobne aj naše sľuby aký obsah a aký rozsah majú pred Bohom. V jednom okamihu je uložený celý náš budúci život.
Ale vie kňaz, čo čas prinesie, čo ho v živote stretne? Vie zasvätený muž či žena, aká bude miera jeho obety? Vedia manželia, čo bude znamenať ich budúce šťastie a nešťastie, zdravie a choroba, aká bude miera ich vzájomnej lásky, ktorá sa rodí z obetí?
Nikto z nás dopredu nepozná svoju budúcnosť. Ale v jednom okamihu explózia lásky presahuje celú našu budúcnosť. Naozaj netreba hľadať stroj času. Veď ho už máme. Síce iný ako v sci-fi príbehoch, no jediný reálny.
Ale prečo nevydržíme. Prečo, keď prídu ťažkosti, berieme svoj sľub späť?
Nevedomosť a zanedbávanie.
Chýba nám vedomosť, že to Kristus v nás sa obetuje, miluje a trpí.
„Moja múdrosť, moja nádej,
moja pieseň je Pán,
On je Boh a Spasiteľ náš,
tak sa nebojte, Ježiš je tu,
nebojte sa, veď náš Pán je tu.“
A čo zanedbávame?
Rozjímanie zo Svätého písma, alebo aj inak povedané čítanie Svätého písma formou lectio divina. Tu prijímame Božiu múdrosť.
Sväté prijímanie. V ňom, ak nemáme na duši smrteľný hriech prichádza k nám sám Ježiš Kristus a on sám v nás miluje i trpí.
A ešte niečo. To čo robí náš Pán pri Poslednej večeri. Umýva apoštolom nohy. Teda slúži.
A toto je pomôcka pre našu vytrvalosť v sľuboch. Spájať sa s Kristom v Božom slove, v Eucharistii a netočiť sa okolo seba, ale zaujať sa službou.
20. ročný mládenec zomieral, po dlhej chorobe. Kňaz mu niekoľko mesiacov predtým spomenul, že sv. sestra Faustína má vo svojom denníčku zapísané: keby anjeli mohli túžiť po niečom, čo my máme a oni nemôžu mať, tak by túžili po utrpení a eucharistii.
Táto myšlienka pomohla tomuto chlapcovi prejsť pokojne zo smrti do života.
Koľko posily sa nám dostáva k vytrvalosti. Využime ich a svätí a šťastní medzi nami prestanú byť výnimkou.
Amen.