Podľa izraelskej tradície na päťdesiaty deň po slávení Paschy Židia slávili spomienku na prijatie Zákona na hore Sinaj. Zároveň to bolo zakončenie žatvy, takže bol tu aj druhý dôvod – poďakovanie za úrodu.
Aj Apoštoli boli tiež zhromaždení vo Večeradle. Oni však prežívali čosi iné: rátali dni, ktoré uplynuli od odchodu ich Pána k Otcovi. Všetko na tomto mieste bolo také isté: steny, nábytok, čaše... všetko im pripomínalo Poslednú večeru. Iba Ježišovo miesto bolo prázdne. Apoštoli zotrvávali na modlitbách s Máriou, Ježišovou Matkou. Až tu odrazu vybiehajú von z domu, so strachom i radosťou, lebo sa ich dotkla Božia sila – všetci boli naplnení Duchom Svätým a začali rozprávať rôznymi jazykmi, ako im Duch dal hovoriť.
V Starom Zákone je aj história, v ktorej sa hovorí o inom zhromaždení. Zišli sa ľudia, aby postavili vysokú vežu. Ale Boh im v tom zabránil, pomiešal jazyky. Stavba zostala nedokončená a rozpadla sa. Príbeh zo Skutkov apoštolských je akoby pozitívny obraz tohto starozákonného rozprávania. Tu im Pán Boh dáva dar rôznych jazykov, ale im ho dáva nato, aby sa rozumeli, aby im tento dar pomohol stavať Božiu rodinu. Tí vystrašení, nemohúci ľudia, ktorým ani na um nezišlo dačo organizovať, predsa pohnutí touto Silou – darom Ducha Svätého – zrazu priťahujú davy ľudí. Sú poslaní hlásať svetu Dobrú novinu o Bohu, hoci si boli dobre vedomí svojej neschopnosti. Vtedajší svet predstavovalo rímske impérium – rozsiahle, silné, dokonale zorganizované – a oni sú iba slabí a jednoduchí ľudia. Ale odteraz už nebol v nich strach, kvôli ktorému sedeli za zatvorenými dverami. To, čo sa s nimi stalo vo Večeradle, bolo vymodleným darom, ale súčasne i nad očakávanie vznešeným darom, darom prítomnosti Ducha Svätého v ich živote.
A všetci v tom mnohojazyčnom dave ich počuli hovoriť vo vlastnej reči o veciach veľkých, zložitých – a predsa im rozumeli... Pre nás možno ešte nenastal ten čas, lebo niekedy sa zdá, akoby sme sa snažili budovať nie Božiu rodinu, ale svoju vlastnú babylonskú vežu. Neraz, keď počúvame slová pravdy, slová Božie, akoby sme im nerozumeli. Poznáme tie slová zo Sv. Písma, z náuky Cirkvi. Poznáme – a predsa nevieme, čo znamenajú, nechápeme ich, nerozumieme, ako sa nás osobne týkajú. Ba niekedy povstávajú medzi nami spory, lebo hoci počúvame jedno a to isté, protirečíme si v názoroch a protirečíme aj tomu, čo by sme mali prijať a pochopiť.
Dobre je zamyslieť sa pri tejto príležitosti aj nad vlastným slovom: ako moje slovo dochádza k inému človeku, či mu je prístupné, či sa naozaj vyjadrujem jasne a zrozumiteľne. Ak teda prijímam Svätého Ducha, potom i moja reč má slúžiť iným na budovanie jednoty, na vzájomné porozumenie.
Ako chápať dar jazykov, to pekne vysvetľuje neznámy africký autor zo 6. storočia v druhom čítaní Liturgie hodín na sobotu siedmeho veľkonočného týždňa: Hovorili všetkými jazykmi. Tak sa totiž vtedy Bohu zapáčilo naznačiť prítomnosť Svätého Ducha, že ten, kto ho prijal, hovoril všetkými jazykmi. Treba vedieť, drahí bratia, že je to ten Duch Svätý, ktorý rozlieva lásku v našich srdciach.
A pretože láska mala zhromaždiť Božiu Cirkev po celom svete, vtedy mohol aj jeden človek, ktorý dostal Ducha Svätého, hovoriť všetkými jazykmi. Teraz, keď je Cirkev zhromaždená Svätým Duchom, ona vo svojej jednote hovorí všetkými jazykmi.
Preto, ak by niekto niekomu z nás povedal: „Dostal si Ducha Svätého, prečo teda nehovoríš všetkými jazykmi?“, máš odpovedať: „Hovorím všetkými jazykmi, veď som v tom Kristovom tele, to jest v Cirkvi, ktorá hovorí všetkými jazykmi. Veď čo iné vtedy naznačil Boh prítomnosťou Svätého Ducha, ako to, že jeho Cirkev bude hovoriť všetkými jazykmi?
O čo sa teda mám snažiť? O dar reči, ktorú nerozumie ani môj vlastný brat? Zaiste je lepšie namáhať sa o vyššie dary, o ktorých hovorí apoštol: „Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať vzájomnú jednotu Ducha vo zväzku pokoja.“