Bratia a sestry!
Štafeta sviatkov po Veľkej noci pokračuje dnešnou slávnosťou Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi. Korene tohto sviatku sú už v Starom zákone. Ľudia si boli vedomí svojej hriešnosti. Pán Boh im vyšiel v ústrety a nariadil, aby mu prinášali nekrvavé i krvavé obety. Išlo o tzv. zástupné obety. Nemohli totiž prelievať ľudskú krv, preto mali obetovať obetné zvieratá – baránkov, býčkov, kozlov, holubov. Tieto obety boli predobrazom dokonalej Kristovej obety na kríži.
Aj v dnešnom prvom čítaní sme počuli o takýchto obetách. Predchádzali udalosti, keď Mojžiš dostal na vrchu Sinaj Desatoro Božích prikázaní. Išlo o zmluvu medzi Bohom a Izraelitmi. Keď prítomní sľúbili, že všetko, čo povedal Pán splnia a poslušne zachovajú, Mojžiš pokropil krvou ľud a povedal: „Hľa, toto je krv zmluvy, ktorú Pán uzavrel s vami.“
Sv. apoštol Pavol píše Hebrejom: „Keď už samo pokropenie krvou z kozliat a býkov a popol z jalovice posväcuje poškvrnených a robí ich telesne čistými, o čo viac krv Krista, ktorý skrze večného Ducha seba samého priniesol Bohu ako obetu bez poškvrny, očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu!“
Pán Ježiš priniesol seba samého ako poslednú krvavú obetu a pri poslednej večeri ustanovil novú, nekrvavú obetu, pri ktorej sviatostným spôsobom obetoval svoje telo a krv. Ustanovil novú a večnú zmluvu medzi Bohom a ľuďmi. Sprítomňujeme si ju pri každej sv. omši.
Pápež František mal začiatkom tohto roka pri generálnych audienciách cyklus katechéz o sv. omši. Bolo by vhodné vrátiť sa k nim a prehĺbiť si poznanie, ktoré nám môže pomôcť k hlbšiemu prežívaniu tohto tajomstva našej viery. Pripomeňme si aspoň niektoré myšlienky z jeho katechéz o bohoslužbe obety:
„Pri príprave obetných darov k oltáru prinášame chlieb a víno, čiže prvky, ktoré Kristus vzal do svojich rúk. Pri eucharistickej modlitbe vzdávame Bohu vďaky za dielo vykúpenia a obetné dary sa stávajú Telom a Krvou Ježiša Krista. Nasledujú lámanie chleba a prijímanie, prostredníctvom ktorého znovu prežívame skúsenosť apoštolov, ktorí prijali eucharistické dary z rúk samotného Krista (porov. VSRM, 72).
V «plodoch zeme a práce ľudských rúk» sa teda obetuje úsilie veriacich urobiť zo seba samých, v poslušnosti Božiemu slovu, «obetu milú Bohu Otcu Všemohúcemu», «pre dobro celej jeho svätej Cirkvi». Tak «život veriacich, ich utrpenie, ich modlitba a ich práca sa spájajú s Kristovým životom, s jeho vzdávaním chvály, utrpením, modlitbou, prácou a s jeho dokonalou obetou, a tak nadobúdajú novú hodnotu» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1368).
Iste, naša obeta je maličkosťou, avšak Kristus potrebuje toto málo. Pán nás žiada o málo, no dáva nám mnoho. Žiada od nás v každodennom živote dobrú vôľu, žiada otvorené srdce, žiada vôľu stávať sa lepšími, aby sme prijali jeho, ktorý nám obetuje seba samého v Eucharistii. Žiada od nás tieto symbolické obetné dary, ktoré sa potom stanú jeho Telom a jeho Krvou.
Napokon kráčame v zástupe, aby sme pristúpili k svätému prijímaniu. Ideme v procesii k oltáru, v skutočnosti je to Kristus, ktorý nám ide v ústrety, aby nás asimiloval do seba. Je to stretnutie s Ježišom! Živiť sa Eucharistiou znamená nechať sa premeniť v to, čo prijímame.
Pomáha nám to pochopiť sv. Augustín, keď hovorí o tom, koľko svetla sa mu dostalo, keď pocítil, že mu Kristus hovorí: «Nie ty mňa premeníš, ako premieňaš svoj pokrm v seba samého, ale ty budeš premenený vo mňa» (Vyznania VII., 10,16: PL 32,742). Zakaždým, keď pristupujeme k prijímaniu, čoraz viac sa podobáme na Ježiša, vždy väčšmi sa premieňame v Ježiša. Tak ako sú premenené chlieb a víno na Pánovo Telo a Krv, tak tí, ktorí ich s vierou prijímajú, sú premenení na živú Eucharistiu.“
Bratia a sestry, Keď takto budeme prežívať sv. omšu, potom nebudeme nevšímaví voči svojim blížnym, ale podľa príkladu Pána Ježiša budeme sa snažiť pomáhať im, napríklad aj tak, ako to urobila Katka, ktorá hovorí:
„V jedno jarné slnečné ráno som bola na svätej omši. Bolo nás málo, väčšinou starší ľudia. – Dajte si znak pokoja, – zaznelo od oltára. Otočila som sa k staršej pani, vedľa ktorej som už viackrát sedela. Usmiala som sa na ňu a podala jej ruku. Vtedy som si všimla, že jej po lícach stekajú slzy. Prečo? – rozmýšľala som. Pri svätom prijímaní som prosila za ňu. Po svätej omši som odišla z kostola svojou cestou. Z mysle mi však neschádzala tá ubolená tvár. Vyčítala som si, prečo som chvíľu nepočkala a neporozprávala sa s ňou? – Pane, odpusť mi, – prosila som v duchu, – a daj mi možnosť opraviť sa.
Príležitosť sa mi naskytla pri najbližšej rannej svätej omši. Všimla som si, že teta znovu plače. Po svätej omši som ju počkala. Keď vychádzala. pozdravila som ju. Usmiala sa na mňa cez slzy a spýtala sa: – Ty si študentka?
– Nie, teta, hľadám si zamestnanie. A ako sa máte vy, spýtala som sa nesmelo. – Ach, ťažko mi je – odpovedala a začala plakať, no premáhala sa. Ďakovala mi, že som na ňu počkala. Keď som ju raz navštívila doma, zdôverila sa mi: – Celý život som žila bez Pána Boha a držalo ma len to, čo som dostala ako dieťa doma. Mám 67 rokov, a teraz pred mesiacom som bola na birmovke. Manžel mi zomrel a moje tri dospelé deti majú svoje rodiny, no sú neveriace. Nevedia ma pochopiť. – Viac už nemohla hovoriť, plakala. A ja skoro tiež. No premohla som sa a povedala som:
– Nebojte sa, teta. Pán Boh vás vždy pochopí ... a ja sa tiež budem o to snažiť. – Objali sme sa a sľúbili sme si navzájom, že sa budeme za seba modliť.“
Brat, sestra, často prichádzajme na stretnutie s Ježišom. Spájajme svoje námahy a problémy s jeho obetou, prijímajme ho v Eucharistii. Nechajme sa ním premieňať, aby sme potom zviditeľňovali jeho lásku bratom a sestrám. Amen.